Jdi na obsah Jdi na menu
 


Matica slovenská

Obrazek
namestie

Obrazek hosti horie

Obrazek

Pešia zona



Vystavba novej pešiej zoni. Obrazek


















Obrazek
Vystavba pešiej zony












Obrazek
Výstavba pešiej zoni.












Nová pešie zona . Námestie.

Obrazek


Pohľat na sklenenú budovu. Námestie.

Obrazek

Pešia zona zima.Pohľad zo sklenenej budovi.

Obrazek

Pohľad na fontánu na námesti.

Obrazek

Pohľad na Jánošikovu sochu.

Obrazek

kultúra

kino moskva


Obrazek



Kino moskva je postavene pri parku. Je aj pri pešiej zone.









kino strojar
Obrazek


Pri kine strojar je mestsky úrad.
kino strojar je na Vajenského námesti.








SKDstudio

ObrazekSKD studio je na Divadelnej ulici a na pešiej zone.

Obrazek


skanzen
Obrazek


Skanzen je v Jahodnickych hájoch.







Obrazek

Obrazek

Obrazek

Obrazek

Obrazek



šport v Martine

hokej
Výstavba žimneho stadiona.
Obrazek
















Matinsky hokejoví tim (stari)

Obrazek

Obrazek









Obrazek


sučastni tim martin

Obrazek

Obrazek






hráči
Michal Beran súčastni kapitán MHCMartin
číslo dresu :33
rok narodenia:22.2.1973



ObrazekRastislav Rovnianek bivali brankar MHC Martin. Císlo dresu 3.

Jaroslav Torok

ObrazekCislo dresu 26.

Baranislav Stolarik

ObrazekCislo dresu 18.

Kamil Mahdalik

ObrazekCislo dresu 20.

Peter ševela

ObrazekCislo dresu 88.Súčastni brankár MHCMartin

o meste

Prechádzajúc chodníčky Malej a Veľkej Fatry sa nám pri dobrom počasí často naskytne úchvatný pohľad na prírodné krásy Turčianskej záhradky. Človek si nevdojak predstaví prvých osídlencov, aké museli byť ich dojmy z čarovných výtvorov matičky prírody. Turiec je všeobecne zvláštny územný priestor, ktorý nikdy nestaval hradby na svoju ochranu, nakoľko je obklopený fatranským horstvom. Aj napriek pomerne drsným podmienkam tu človek nachádzal prostredie pre zabezpečenie svojich životných potrieb.

pohľad na mesto Martin

V súčasnosti často rezonuje otázka „Čo v minulosti priťahovalo umelcov, politikov, vedcov a vôbec tvorcov moderných národných dejín do tohto kraja, ktorý okrem ťažko vyrobeného chleba nemohol do svojho menu toho už veľa ponúknuť“? Samotné mesto Martin bolo od roku 1340 slobodným kráľovským mestom, no ruže mu počas feudalizmu veľa nekvitli. Určitú osvetu importovali olejkári a šafraníci. Podstatný prelom nastal v polovici 19. storočia, keď Turčania podporili revolučné vystúpenie štúrovcov. V tomto období začala v Martine premena na významné stredisko nielen slovenskej kultúry, ale aj vedy, umenia, časopisectva, peňažníctva i politiky. Martin sa stal centrom slovenského národného a spoločenského hnutia.

Matica slovenská
(1863), Slovenské patentálne gymnázium (1866), prvý spolok slovenských žien Živena (1869), Slovenský spevokol (1872), Dobrovoľný hasičský spolok (1873), Národný dom (1890), alebo S. Hurban-Vajanský, A. Kmeť, J. Škultéty, J. Francisci, Dulovci, Halašovci a mnohí ďalší. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Čo meno to pojem, čo názov to kus národnej histórie.

Martin má však aj tienisté stránky svojej histórie. Podobne ako maďarizácia na prelome 19. a 20 storočia aj obdobie „socialistickej industrializácie“ poznamenalo rozmach, ktorý smeroval k vytvoreniu hlavného mesta spoločenského života slovenského národa. Martin na to predpoklady mal, ale vždy, keď už na dosah ruky boli ciele a zbožné priania tohto národa zasiahla vyššia moc.

Dnes je Martin Centrum národnej kultúry Slovákov. Mnohým sa zdá, že len vďaka svojej minulosti. Mesto však má slovenskému národu stále čo ponúknuť. Popri tradičných celoštátnych podujatiach ako sú Scénická žatva, Slovesná jar, Bienále knižného umenia a iné začína si nachádzať svoj priestor aj taký fenomén ako je napr. jazzová hudba.

Po zredukovaní zbrojárskeho priemyslu v Martine začínajú rásť menšie priemyselné subjekty ako sú: Volkswagen, Johnson Controls, Hoechst Biotika, Ecco a pod. Sústavne sa modernizuje Neografia a.s., ktorá je už tradičné zárukou stability v regióne. Do mesta prichádzajú Big Billa a Tesco čo svedčí o perspektíve mesta Martin. Ostáva doriešiť situáciu v cestovnom ruchu najmä pokiaľ ide o rozvoj lyžiarskeho centra Martinské hole.

encyklopedicky


Všeobecná charakteristika

Administratívne a hospodárske stredisko Turca. V 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia centrum slovenského národného a kultúrneho života.

Prvé zmienky
1284 – Villa Sancti Martini
1773 – Swatý Martin
1920 – Turčiansky Svätý Martin
1951 – Martin

Obyvateľ mesta
Martinčan
Martinčanka

Počet obyvateľov
1869 – 2235
1890 – 3539
1921 – 5657
1948 – 20004
1970 – 43189
1999 – 60121

Insignie mesta
erb
zástava

Rozloha
intravilán: cca 1 600 ha
extravilán: cca 6 500 ha

Nadmorská výška
stred obce: 394 m nad morom
v chotári: 386 – 1476 m nad morom

Klimatické pomery
priemerná ročná teplota: 7 - 7,5° C
priemerný ročný úhrn zrážok: 750 - 860 mm

Administratívne začlenenie v rámci Slovenska
- do roku 1960: Župa Trenčianska, kraj Žilina, okres Martin
- do roku 1997: kraj Stredoslovenský, okres Martin
- v súčasnosti: kraj Žilinský, okres Martin, samosprávny kraj (VÚC) Žilinský

Listina z roku 1284

Listina z roku 1284

 

pečať z roku 1666

Pečať z roku 1666

 

zástava mesta

Zástava mesta

 

Žilinský samosprávny kraj

Žilinský samosprávny kraj

bibliografia


Turistický sprievodcovia mesta Martin

Hovorí sa, že ten kto miluje knihu je dobrým a múdrym človekom. Táto stránka si kladie za cieľ urobiť Vám radosť a byť zdrojom informácií. Naše mesto si zaslúži, aby ho ľudia milovali. To je však podmienené tým, aby ho dobre poznali. Jeho história je popretkávaná dôležitými dejinnými udalosťami, ktoré často formovali celý náš národ. Učebnica dejepisu by bez slova o Martine nebola úplná. Sme radi, že aj v dnešných časoch žijú ľudia, ktorí šíria dobré meno a slávu Martina.

Mesto Martin sa vymaňuje z predstáv o výlučnom strojárenskom zameraní. Martin rozširuje existujúce a zavádza nové výroby z rôznych oblastí, a to preto aby náš malý región nebol závislý od jedného podniku.

Turiec je predurčený na aktívny cestovný ruch. Malebná príroda priam láka k turistickým a rekreačným aktivitám. Turisti pri nich postupne objavujú aj bohaté kultúrne pamiatky regiónu. V súčasnosti po prestavbe historického jadra Martina má mesto tvár nového tisícročia.

ilustračné logo Bibliografia - knihy o meste Martin /zdroj: SNK v Martine/


Nová kniha o TurciV sále Slovenského národného múzea v Martine sa narodila 27.septembra 2005 kniha Turiec – farebné srdce Slovenska. Vlastne, ona sa narodila trochu skôr – v to popoludnie ju len pokrstili jej autori : zostavovatelia, vydavatelia a výrobcovia, fotografovia, ktorých zábery boli v knihe použité, primátor mesta Martin, zástupcovia Turiec a.s., predstavitelia Žilinského samosprávneho kraja, starostovia niektorých turčianskych obcí. Po rokoch tak uzrela svetlo sveta nová obrazová publikácia zobrazujúca krásy nášho Turca.
Turiec – farebné srdce Slovenska vytlačila Neografia Martin v náklade 4000 kusov, ale podľa slov autorov už teraz majú pocit, že v blízkej dobe sa bude musieť urobiť reedícia či doplnené vydanie. Má 104 strán a obsahuje vyše 130 farebných fotografií a dobových ilustrácií.
„Snažili sme sa pristaviť sa pri zvlášť zaujímavých momentoch, predstaviť ich zaujímavým spôsobom a možno aj naviesť čitateľa na ďalšie poznávanie a objavovanie turčianskych pokladov“, - povedal po krste S. Muntág – jeden z tých, ktorí stáli pri zrode knihy a zároveň vedúci kolektívu autorov.

Prvých – vyše 20 strán - je venovaných historickým faktom Turca. Informácie plynulo prechádzajú od geologických pohybov v Turčianskej kotline a povesti, podľa ktorej vznikol názov „Turiec“. Hovorí o najstarších usadlíkoch, o integrácii Turca v Uhorskom kráľovstve, ako sa ho dotkli obidve svetové vojny a ako sa v ňom jeho obyvateľom žije v súčasnosti. Turiec je však charakterizovaný aj ako kraj olejkárov a šafraníkov, z ktorých v čase najväčšieho rozkvetu putovalo po vete až tri tisíc aj ako oblasť s niekoľkými lyžiarskymi strediskami.
Ďalších tridsať strán je venovaných Martinu – kultúre v ňom, kostolom, Matici slovenskej, športu, múzeám, atrakciám, priemyslu i novej dominante pešej zóny – Milléniu.

Po ňom nasledujú Vrútky, Turčianske Teplice a mnohé obce horného i dolného Turca. Každú z nich stručne kniha charakterizuje a predstavuje tými najzaujímavejšími, najkrajšími a pre turistov najatraktívnejšími zábermi. „Keď som sa rozprával so starostami obcí o možnosti vydať takúto knihu, hneď som videl ich záujem. Aj oni cítili, že takáto publikácia tu chýba. A hoci sme ju vytvorili, vyrobili aj financovali v Martine, je to kniha pre celý Turiec a určite sa dostane aj do zahraničia,“ - povedal A. Zacharides, jeden z tých, ktorí stáli pri zrode knihy. K tomu bude slúžiť jej anglicko – nemecká jazyková mutácia.

Cieľom tejto publikácie bolo teda vytvoriť ucelený materiál o Turci. Presne taký, aký na našom knižnom trhu chýba a aký je pre rozvoj cestovného ruchu každej obce či mesta nevyhnutný. Je tu, aby spopularizovala náš región a priblížila záujemcom jeho prírodu, históriu ale aj súčasné krásy a turistické pozoruhodnosti. Preto bude kniha distribuovaná do zahraničia - najmä do našich partnerských miest, k dispozícii bude v našej Turisticko-informačnej kancelárii a v kníhkupectvách.

erb mesta

Erb mesta Martin

Popis: V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drži zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák.

Pôvod: Podľa historikov i románopiscov bol Martin z Tours, jedna z najpôsobivejších postáv začiatkov kresťanstva, skutočným rytierom - jazdcom milosrdenstva. Jeho život asi najlepšie vystihuje práve príhoda, v ktorej ako rímsky dôstojník pomohol uzimenému a mrazom stuhnutému žobrákovi. Martin mečom rozsekol svoj plášť napoly a podelil sa oň. A tento dej zachycuje aj erb mesta, ktorému dal svoje meno. Meno (Martinus) odvodené od Marta boha vojny. O vplyve Marta svedčí aj purpur krvavočerveného plášťa. Či zostalo mesto verné svojmu menu ukazuje jeho minulosť i súčasnosť. Čo myslíte?

História: Symbol mesta Martina, prvýkrát doložený na písomnosti z 20. marca 1375. Je to veľké typárium (priemer 45 mm) s kruhopisom S'IVITATIS DE MARTINO IN TVRCZ. Stred pečatného poľa vypĺňala hovoriaca figúra - sv. Martin. Je vyrytý na koni smerujúcom doprava s gloriolou okolo hlavy. V pravej ruke drží kolmo vztýčený meč, ľavicou si dvíha svoj plášť. Žobrák v tomto pôvodnom typáriu ešte chýba.

Svojmu pôvodnému symbolu ostalo mesto verné až do súčasnosti. V priebehu rokov dochádza k formálnym zmenám, obsah sa však zachováva. Nemení sa ani farebná úprava symbolu. Na pečatidle z roku 1666 je sv. Martin v rytierskom brnení a namiesto vztýčeného meča rozpoľuje ním svoj plášť. Kôň v poli typária už nie je voľne vyrytý, ale klusá po pažiti. Tento istý obsah prechádza aj do pečatidla z roku 1774. Na pažiti pod koňom je vyrytý žobrák, s ktorým sa sv. Martin delí o svoj plášť. Poslednou zmenou erbu bolo vypustenie barly, na ktorej kľačal žobrák.

symboly mesta

 

Erb mesta Martin

Erb mesta Martin


Znaková zástava mesta Martin

Znaková zástava mesta Martin


Zástava mesta Martin

Zástava mesta Martin


Krátka zástava mesta Martin

Krátka zástava mesta Martin


Koruhva mesta Martin

Koruhva mesta Martin


Kombinovaná (veľká) koruhva mesta Martin

Kombinovaná /veľká/ koruhva mesta Martin


Štandarda primátora mesta Martin

Štandarda primátora mesta Martin


Vlajka mesta Martin

Vlajka mesta Martin


Kombinovaná (veľká) zástava mesta Martin

Kombinovaná /veľká/ zástava mesta Martin

významné osobnosti

Mesto Martin ako centrum národnej kultúry Slovákov v snahe oceniť osobnosti,

- ktoré, sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o jeho dobré, meno vo svete,
- ktoré, sa významným spôsobom pričinili o jeho hospodársky rozvoj,
- ktoré, sa významným spôsobom zaslúžili o jeho kultúrny rozvoj v oblasti hudby, literatúry, divadla, výtvarného umenia, múzejníctva a architektúry,
- ktoré, obohatili ľudské poznanie v oblasti vedy,
- ktoré, urobili dobré meno mestu Martin mimoriadnymi športovými výkonmi a jeho reprezentáciou na svetovej úrovni, môže udeliť tieto ocenenia:

  • Cena primátora mesta Martin
  • Cena mesta Martin
  • Čestné občianstvo mesta Martin

Ocenené osobnosti mesta Martin

 


Cena primátora mesta Martin

Cenu udeľuje primátor mesta občanovi mesta za dlhodobú záslužnú činnosť v prospech mesta Martin alebo ak sa svojou činnosťou zaslúžil o záchranu majetku mesta pri živelných pohromách.

Ocenení občania:

 

r. 1997
prof. MUDr. Ján Danko, CSc.
prof. MUDr. Andrej Hajtman, CSc.
prof. MUDr. Ján Buchanec, DrSc.
Katarína Vrzalová
Tibor Bogdan
Emil Horvát, st.
Dalibor Karvay
prof. Jozef Ciller

 

r. 1998
PhDr. Michal Eliáš, CSc.
Jitka Petrikovichová
Ladislav Záborský

 

r. 1999
Ing. Jana Kotová
Ljubomír Gottwald

 

r. 2000
MUDr. Zdenka Novotná
Tanečná skupina TEAM

 

r. 2001
Ivan Geguš
MUDr. Branislav Geryk
Dr. h. c. Dipl. Ing. Jozef Uhrík, CSc.

 

r. 2002
Štefan Mišovic

 

r.2003
Ing. Alexander Lilge

 

r.2004
Lucia Klocová
tanečný súbor ARS DYNASTY

 

r.2005
kolektív JLFUK v Martine (prof. MUDr. Dušan Meško, prof. RNDr. MUDr. Rudolf Pullmann, PhD., prof. MUDr. Gabriela Nosáľová)
PhDr. Eva Pančuhová
Róbert Adamko
Ján Masár

 

r.2006
Doc. PaeDr. Miloš Kovačka
Ing. Jaroslav Zigo
MUDr. Jozef Tabak
Mgr. Zuzana Bukovská


Cena mesta Martin

Cena mesta Martin môže byť udelená:

  • občanovi, ktorý sa v rámci umeleckej, architektonickej alebo urbanistickej súťaže, ktorý vypísalo mesto Martin umiestnil na prvom mieste,
  • občanovi mesta, ktorý dosiahol vynikajúce tvorivé výkony vo vedeckej, technickej, publicistickej a verejnoprospešnej činnosti celoslovenského významu a táto činnosť je spojená s mestom Martin,
  • občanovi, ktorý sa významnou mierou pričinil o hospodársky rozvoj mesta,
  • občanovi mesta, ktorý dosiahol mimoriadny športový výkon na celoslovenských súťažiach,
  • občanovi mesta, ktorý sa zaslúžil o záchranu ľudského života.

Ocenení občania:

 

r. 1997
prof. MUDr. Štefan Straka, DrSc.
prof. MUDr. Alexander Jurko, DrSc.
Ing. arch. Igor Thurzo

 

r. 1998
PhDr. Konštantín Horecký
PhDr. Jozef Mlynarčík
Želmíra Tarcalová

 

r. 1999
Dr. Miloš Kovačka

 

r. 2000
Mišo A. Kováč

 

r. 2001
Mgr. Viera Gallová - in memoriam
Ján Bohdan Hroboň

 

r. 2002
Prof. Jozef Ciller
PhDr. Augustín Maťovčík

 

r.2003
Robert Brož
PhDr., DrSc. Marian Váross, CSc.

 

r.2004
PhDr. František Oktavec

 

r.2005
Milan Lechan

 

r.2006
Ivan Némethy
MUDr. Ladislav Bevilaqua
PhDr. Štefan Hanakovič


Čestné občianstvo mesta Martin

Čestné občianstvo mesta môže byť udelené osobe, ktorá sa:

  • mimoriadne zaslúžila o dobré, meno mesta Martin vo svete svojou činnosťou v oblasti hudby, literatúry, výtvarného umenia, architektúry, divadla a múzejníctva, ktoré je spojené s mestom Martin,
  • občanovi mesta Martin, ktorý obohatil ľudské poznanie v oblasti vedy a ktoré má trvalý a všeobecný význam,
  • občanovi mesta, ktorý svojím športovým výkonom zvíťazil na Olympijských hrách.

Ocenení občania:

 

1. Doc. Štefan Kvietik
2. Johannes Hilbig
3. mons. ThDr. Jaroslav Pecha
4. Eugen Lazišťan
5. Prof. Jozef Ciller
6. Prof. Mudr. Arnošt Lányi, Dr.Sc.
7. Mgr.art. Barbora Bobuľová
8. Doc. PhDr. Ivan Mauer, CSc.
9. Prof. Doc. Ľubomír Vajdička
10.Prof. Doc. PhDr. Vladimír Štefko, CSc.

história

História je pamäť národa. Múdri ľudia sa z nej dokážu poučiť a určiť si správne smerovanie do budúcna. Aj mesto Martin zhrnulo svoje pamäti a vydalo publikáciu „Z dejín mesta“, ktorá niekedy obsiažne a niekedy len okrajovo mapuje minulosť nášho mesta. Samotný pohľad či jej poťažkanie nám naznačí, že minulosť bola popretkávaná množstvom príbehov a udalostí. Nie všetko sa však dalo zaznamenať alebo zobraziť

Evanjelický kostol a matičné gymnázium

Pomocou internetu budeme postupne zverejňovať kroniku mesta, dosiaľ neznáme alebo zabudnuté fotografie, príslušnú literatúru. Obsahová stránka má v dejinách mesta Martin bohaté zdroje a je tu aj veľmi obšírna motivácia na prezentáciu, využijúc moderný uhol pohľadu. Veľmi si sľubujeme aj od aktívnej účasti širokej verejnosti na zostavovaní a tvorbe informácií. Bude to naše spoločné dielo, ktorého zámer bude veľmi prostý a to slúžiť veciam verejným.história mesta

Martin v 2. polovici 19. storočiaMartin leží neďaleko sútoku čarovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej Turčianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Táto pevnosť hôr a dolín chránila Martin pred nepriaznivými časmi, ale priesmykmi a úžinami od Strečna, Kraľovian, Vyšehradu, Kremnice a Banskej Bystrice sa aj otvárala do sveta.

Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600–2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Charakteristickým znakom tohto obdobia bol kameň, z ktorého si vyhotovovali nástroje. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500–1250 pred Kr.). Priľahlé terasy rieky sa v dobách železných a v dobe rímskej stali domovom ľudu lužickej kultúry.

Obrovskú životaschopnosť obyvateľov Turca vidno najmä na hmotnej kultúre. Staršia sieť opevnení bola rozšírená a pribudol nový Hrádok v Košútoch. Prenikanie Keltov na naše územie popri tokoch riek a ich splynutie s pôvodným obyvateľstvom sformovalo u nás charakteristickú púchovskú kultúru. Kelti sa zaslúžili o rozvoj železiarstva a na kruhu vytáčanej keramiky.

Nepokojné obdobie sťahovania národov privádza na územie dnešného Slovenska prvých Slovanov; ich príchod je významým medzníkom v dejinách našej vlasti. Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska. Sú tu kniežacie mohyly z 9. a 10. storočia. V Blatnici sa našiel skvostný meč vikinského typu a bronzové, silne pozlátené kovania ozdobené plochými a reliéfnymi okrasami.

Podľa doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska. Západná časť Turca okolo dnešného Kláštora pod Znievom a Slovenského Pravna sa v druhom desaťročí 12. storočia dostala do vlastníctva zoborského opátstva. V listine z 1. septembra 1113 sú vymenované všetky majetky opátstva, z ktorých sa v Turci nachádzala “villa sancti Ypolity” (Kláštor pod Znievom) hraničiaca s potokom Polerieka, osada “Praun” (dnešné Slovenské Pravno), ako aj zaniknutá osada “Wesscan” (Viešťany, jej polohu nepoznáme).

Z prvej polovice 13. storočia máme zachované listinné doklady už o 39 osadách v Turci, preto ich vznik musíme datovať najneskôr do konca 12. storočia.

Po začlenení Turca do rámca ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v platnosti v podstate starú správu. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spoločný administratívny celok. Kopírovali tak cirkevnú organizáciu, ktorá bola staršia ako vlastná územná organizácia ranofeudálneho uhorského štátu. Z hľadiska cirkevnej organizácie bol Turiec súčasťou nitrianskeho archidiakonátu, ktorý združoval Nitru, Turiec a Oravu až do roku 1776 v spoločnej cirkevnej organizácii.

Oblasť dolného Turca patrila pod právomoc Sklabinského hradu
a jeho kastelánov; sem patrilo územie až za rieku Turiec po Trebostovo a územie zaniknutej osady Bambusky (Ambosfalva) na ľavom brehu rieky Turiec.

V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod. Z prameňov poznáme už z roku 1245 územie kráľovského rybára Uzdu ležiace severne od martinského sídelného priestoru. Panovník Belo IV. oslobodil tohto rybára od vykonávania služby a udelil mu donáciu na zem Hosti (terra Wendeg), ktorá ležala v susedstve jeho dedičnej zeme v Záturčí. Na tomto území sa roku 1357 spomína osada “Wendegh sive Hosti” a jej zemania.

Záturčie patrí medzi najstaršie osady
a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255. Pri metácii Záturčia roku 1255 sa spomínajú aj Vrútky.

Priekopu máme v listinách doloženú až roku 1271
v súvislosti s rúbaním lesa, ktorý sa nachádzal medzi osadami Modly, Priekopa a Vrútky.

Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá donácia na toto územie pochádza z roku 1242, keď panovník Belo IV. daroval štyri poplužia zeme Mikulovi a Dražkovi. Roku 1249 daroval panovník tri poplužia pôdy synom jobagiónov Tomášovi, Matejovi a Beňovi, ktorí osídľovali územie Tomčian. Na území Jordánu Belo IV. udelil ďalšie donácie zemanom, ktorí osídľovali roku 1255 územie Dolného Jasena, obidva Kalníky, pôvodne “villa Obusk”. Ivanko Lysý roku 1262 dostal donáciu na Ivanku.

Na území na juhu od Martina sa roku 1258 spomínajú Jahodníky, ktoré boli filiálnou obcou Bystričky ako sused Dražkoviec na západe.


Prvá listinná zmienka o Martine sa nachádza až v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. z roku 1284, a to opäť pri metácii Jahodník. Majetok tejto “malej Bystrice” daroval panovník komesovi Vavrincovi, synovi Kozmu, za verné služby pre kráľovský dvor. Pri tejto metácii sa hovorí, že hraničná čiara prechádzala cez veľkú cestu z Belej do Martina – in villam sancti Martini. V tejto listine je spolu s mandátom inzerovaná listina konventu v Kláštore pod Znievom z 9. júla 1284. Tu máme prvý nepriamy doklad o Martine.

Zrúcaniny hradu SklabiňaOsada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána sídliaceho na Sklabinskom hrade. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a pastierstvom, o čom svedčia privilégiá z rokov 1257 a 1265.

Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. V poslednej štvrtine 13. storočia sa zmenila komunikačná sieť Turca, čo spôsobilo dobudovanie sídelnej štruktúry tohto regiónu, najmä pri strednom a dolnom toku rieky Turiec. Tu vznikli nové osady a boli upravené vhodné brody cez rieku alebo boli postavené mosty i na takých územiach, ktoré boli často zaplavované a predtým sa dali prejsť len v suchom období. Cesty sa prestali vyhýbať inundačnému územiu rieky Turiec a neviedli už cez brod pri Turčianskej Mare, ale kratším smerom k Príbovciam do Martina. Cesta prechádzajúca cez Martin umožňovala v rovinatom teréne pohodlne dosiahnuť most alebo brod v Sučanoch smerom na Liptov, ako aj Priekopu smerom na Žilinu. Križovatka cestných komunikácií v Martine nebola, len z hlavnej cesty odbočovala cesta na Sklabinský hrad. Práve táto cesta na Sklabiňu prechádzajúca cez osady údolia Jordánu hospodársky pozdvihla Martin. Na tomto spoločnom výhodnom mieste sa schádzalo obyvateľstvo širokého okolia k náboženským obradom, tu pochovávali svojich blízkych a súčasne tu začali vymieňať svoj tovar, čím vzniklo výmenné miesto. Takto v druhej polovici 13. storočia okolo kaplnky alebo kostola a cintorína vznikala osada, ktorá dostala názov podľa patróna kostola.

K farnosti Kostola sv. Martina patrili okrem Martina i Dražkovce, Záborie, Dolné Jaseno, Horný a Dolný Kalník, Dolina, Priekopa, Horné a Dolné Záturčie, Košúty, Tomčany a Riadok. To bol pôvodný obvod martinskej farnosti v 14. storočí. Martinský kostol bol pôvodne drevený. V druhej polovici 13. storočia bol znovu postavený v štýle ranej znievskej gotiky.

Rímsko - katolícky kostolPrvá písomná správa, ktorá sa priamo dotýka Martina, je donácia magistra Donča z 25. júla 1315 pre farnosť Kostola sv. Martina, ktorej z vlastných majetkov daroval územie Riadku. Územie darované Dončom fare bolo na severnej strane ohraničené Kostolom sv. Martina, na juhu susedilo s Jahodníkmi a na západnej strane s riekou Turiec. Aj donácia územia Riadku martinskému kostolu mala vplyv pre sám Martin, ktorý sa neskôr dostal na popredné miesto medzi osadami dolného Turca.

Výrazný rozvoj Martina ako spoločensko - hospodárskeho strediska dolného Turca spadá do prvej polovice 14. storočia, vďaka čomu mu boli udelené mestské výsady.

Martin bol povýšený na mesto 3. októbra 1340
, keď mu panovník Karol Róbert udelil mestské privilégium. Originál privilegiálnej listiny nepoznáme, pretože bol zničený roku 1433. Poznáme len záznam z roku 1391, keď martinský richtár s prísažnými predložili výsadnú listinu s inými troma listinami na nahliadnutie kráľovskému sudcovi Imrichovi Bubekovi, aby preveril ich hodnovernosť.

Panovník Karol Róbert udelil Martinu také isté slobody, aké užívalo mesto Krupina. Mesto Martin s udelenými výsadami bolo vyňaté spod právomoci zvolenského župana a sklabinských kastelánov a bolo podriadené panovníkovi alebo jeho úradníkom. Podľa krupinského práva mohli martinskí usadlíci a hostia: slobodne si spomedzi spoluobčanov voliť richtára, ktorého kandidatúru mali predložiť kastelánovi na potvrdenie. Richtára po uplynutí jeho ročného volebného obdobia mohli zbaviť úradu – nezvoliť ho znovu. Pred skončením volebného obdobia ho mohli zosadiť len so súhlasom panovníka. Mohli si slobodne zvoliť farára, nemuseli prijať takého, ktorý im nevyhovoval, a nikomu sa nemala stať krivda. Mešťania mesta mohli mať svojho sudcu, ktorý ich mal súdiť v krvných sporoch i v ostatných priestupkoch. Len závažné trestné činy mal súdiť kráľovský súd. Obyvatelia Martina neboli povinní zodpovedať sa inému sudcovi, ani županovi, ani byť nimi súdení. Martinčania boli oslobodení od všetkých kráľovských mýt na území Uhorska okrem pohraničných. Zvolenskí alebo neskôr sklabinskí župani nesmeli násilne vstúpiť do domu mešťana, len na jeho žiadosť alebo s jeho súhlasom. Uprázdnené domy vymretých rodín, ak sa nehlásili zákonití dedičia, mohli dostať prisťahovalci. V chotári mesta si mohli obyvatelia bez zábran voľne rúbať drevo a lámať kamene.

Povýšenie osady Martin do mestského stavu
znamenalo pre jeho obyvateľov väčšie hospodárske možnosti a spoločenský vzostup. Sľubný vývin mesta prerušil vpád husitov do Turčianskej kotliny. V septembri 1431 vtrhli v dvoch prúdoch na Slovensko a tiahli popri Váhu k Žiline a do Liptova. Späť sa vracali cez Sučany, Martin a horný Turiec. Tento vpád husitských vojsk do Turca bol pravdepodobne bez väčších škôd.

Pre Turiec, hlavne pre Martin, bola osudná až štvrtá výprava táboritov na Slovensko na jar 1433. Pri spiatočnej ceste z východoslovenských miest, ktoré boli Žigmundovou oporou, husitské vojská vtrhli do Turčianskej kotliny, kde vyplienili mestá Martin, Turany a pravdepodobne i Sučany. Podľa historika Pavla Floreka Martin vypálili medzi 15. a 20. májom 1433.

Mesto bez hradieb bolo ponechané na milosť a nemilosť prichádzajúcich husitov. Dielo skazy v Martine bolo také, že správa o ňom sa rozšírila i do Poľska a zapísal ju súdobý poľský kronikár Dlugoss. I listiny vydané pre Martin po tomto katastrofálnom plienení, v ktorých sa hovorí, že obyvateľstvo ostalo bez právnych dokumentov, zachytili túto pohromu a opisujú ju pod zdrvujúcim dojmom skazy veľmi rozhorčene. I panovník Žigmund sa v listine, ktorou Martinu znovuudeľoval staré výsady, z 23. novembra 1434 veľmi pohoršoval nad konaním husitských vojsk.

Žigmund obnovením mestských práv ponechal Martinu i naďalej jeho výsady, v ktorých bola uvedená daň platená do kráľovskej kasy. Martinčania boli povinní ročne platiť daň vo výške 92 zlatých, a to v troch splátkach – na Vianoce (31 zlatých), na sv. Juraja (31 zlatých) a na sv. Michala (30 zlatých).

Martin udelením výsad krupinského právneho okruhu mal možnosť správneho a hospodárskeho vývinu, aké mali slobodné kráľovské mestá. Tento sľubný vývin sa však zastavil v polovici 15. storočia a Martin z právnej stránky začal klesať na úroveň privilegovaných zemepanských mestečiek, až sa úplne dostal do područia majiteľov Sklabinského hradu a panstva.

V rušnom 15. storočí
okrem pobytu husitských vojsk Martin a celý Turiec sužovali i prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestečká a osady zemetrasenie. Podľa záznamov martinského farára Benedikta, literáta a ilustrátora kódexu, bolo 5. júla 1443 také silné zemetrasenie, že sa “až veže a budovy rúcali”. Okrem týchto prírodných nešťastí postihla Martin na jeseň 1452 morová epidémia.

Na čele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci mešťania. Mestskú radu potom stanovil zvolený richtár a komunita mešťanov. Richtár mesto spravoval, ale aj rozhodoval o sporoch medzi obyvateľmi okrem ťažkých prípadov, ktoré súdil panovník alebo jeho hodnostári. Počet členov rady bol počas storočí kolísavý, najviac však mala 12 členov. Richtár úradoval vo svojom dome, pretože mestečko nemalo radnicu, súdne spory sa riešili na martinskej fare v prítomnosti farára.

V 17. storočí si obyvatelia Martina volili svojho predstaveného v prvú májovú nedeľu každého roka. Pri odovzdávaní funkcie starý richtár odovzdával novému mestskú truhlicu, ktorá slúžila ako archív, a tri pečatidlá. Mešťania Martina si vysoko cenili svoje listiny, čo dokazuje aj zápis v mestskej knihe z roku 1658, že mesto malo sedem donácií, z ktorých päť pokladali za užitočné.

Od 60. rokov 18. storočia Martinčania richtára volili už 1. novembra, čo bol aj začiatok vojenského roku. Funkcia martinského richtára bola dobrovoľná a bezplatná. Až 16. novembra 1845 mestské zastupiteľstvo rozhodlo, aby každý, kto vykonáva funkciu pre Martin, mal popri príjme z vlastného zamestnania aj ročný plat. Richtár mal za svoju funkciu dostávať ročne 20 zlatiek a notár tiež 20 zlatiek, z ktorých si musel kupovať papier. Starší prísažní dostávali po 8 zlatých, účtovník 16, zástupca richtára 12 a mladší prísažní po 5 zlatiek.

Obyvatelia, ktorí sa hospodársky pozdvihli, boli prijímaní do mestského stavu – za mešťanov. Z mestskej zápisnice Martina poznáme prísahu štyroch martinských mešťanov: Juraja Oskericha, Daniela Kosu, Melchiora Nosáka a Jána Cundru z roku 1541; sľubovali v nej, že vo svojom “slobodnom kráľovskom meste” budú dbať o jeho dobro, obhajovať mestské slobody a znášať všetky verejné bremená. V neskoršom období budúci mešťan musel zložiť mestskej rade peniaze.

Mestečko sa stávalo čoraz závislejším od rodiny Révaiovcov, nových pánov hradu Sklabiňa, ale obyvatelia Martina sa usilovali rozšíriť svoje výsady. Už roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie jarmokov. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martinčanov listinu, v ktorej im potvrdil trhové právo, pričom rozšíril ich trhy o dva nové, a to na Vavrinca a pred Všechsvätými. Obyvateľom mestečka povolil vyberať na dobytčích trhoch dva denáre za kus.

Budova Župného domuNajstaršie mená obyvateľov Martina poznáme z portálneho súpisu z roku 1557; v meste boli vtedy dve verejné budovy – župný dom a dom révaiovský, ktorý patril mýtnici. Nespomína sa tu ani škola, ani nemocnica, krčma alebo radnica.

Daňové záležitosti osady Riadok, ktorej zemepánom bol martinský farár, sa evidovali osobitne. Tu sa nachádzalo sedem domov, ktoré obývali traja sedliaci a štyria chudobní obyvatelia, ktorých majetok nemal hodnotu väčšiu ako šesť zlatých.

Reformácia v 16. storočí čoskoro prenikla i na Slovensko. K rozšíreniu reformácie v Turci prispeli Révaiovci. Rad-radom sa zakladali evanjelické zbory, a to tak, že celé katolícke farnosti sa stali evanjelickými zbormi. Prvý vznikol roku 1544 v Martine. Martinský farár Vavrinec sa v rokoch 1544 až 1552 spomína ako prvý protestantský kňaz. Situácia sa zmenila po roku 1639, keď František III. Révai opäť konvertoval ku katolicizmu, odňal evanjelikom kostoly a vrátil ich späť katolíkom.

Prvé povinnosti Martinčanov k rodine Révaiovcov boli spísané v urbári zo 17. marca 1637. Obyvatelia mesta sa tu spomínajú ako mešťania – oppidiani, no v urbári z roku 1699 ich nazývajú “úrečití” poddaní. Martinčania museli vykonávať poľné práce a platiť dávky ako ostatní poddaní Sklabinského panstva. Postavenie obyvateľov mestečka sa už vôbec nelíšilo od postavenia ostatných poddaných tohto panstva.

V prvej polovici 18. storočia pre obyvateľov Martina zemepáni obnovili urbár v rokoch 1720 a 1728. Martin bol v tom čase v zlej hospodárskej situácii, nebol schopný platiť dane, preto vedenie mestečka bolo nútené predávať mestský majetok.

Urbárska regulácia Márie Terézie
bola z právnej stránky vyjadrená najmä v urbárskom edikte z 23. januára 1767. Bola v živote slovenského ľudu veľmi významnou udalosťou a ovplyvnila jeho osud na dlhšie obdobie. Po roku 1767 sa začala realizovať aj v Turčianskej stolici. Predurbársky súpis bol realizovaný až 19. septembra 1770.

Urbár, ktorý sa pokúsili 16. septembra 1772 v Martine realizovať, sa skladal z deviatich častí a mal sa stať zákonnou normou, určujúcou základné vzťahy medzi Révaiovcami a obyvateľmi Martina – poddanými. Nový urbár potvrdil pripútanosť sedliakov a želiarov k pôde. Urbár 16. septembra 1772 prečítali pred zhromaždením Martinčanov, ktorí sa ho rozhodli neprijať, lebo podľa rady kráľovského komisára Jána Balogha by po prijatí stratili všetky regálne práva a nemohli by sa už na ne odvolať. Zástupcovia Martina vrátili urbár Kráľovskej miestodržiteľskej rade v Bratislave.

Po urbárskej regulácii sa začalo dlhé obdobie porušovania práv mestečka rodinou Révaiovcov. Vznikali spory, ktoré neraz musela riešiť i Kráľovská miestodržiteľská rada. Spory Martinčanov s Révaiovcami prerušilo až zrušenie feudálnych výsad roku 1848.

Významným hospodárskym činiteľom
stredovekých miest boli remeslá. Prvý doložený záznam o kováčovi v Martine máme z roku 1384. V súpise z roku 1557 sa tu spomínajú obuvníci, kováči, zámočník a hrnčiar. Prvý spoločný obuvnícky cech pre Martin a Mošovce máme doložený roku 1551. Neskôr vznikli i ďalšie cechy.

Koncom 18. storočia nebolo okrem Mošoviec ani v jednom turčianskom mestečku viac ako 50 remeselníkov. Podľa súpisu z roku 1790 evidovali v Mošovciach 51, Slovenskom Pravne 34, Turanoch 22, Martine 20 a v Sučanoch 17 remeselníkov. Úroveň remeselnej výroby v Turci zaostávala za celoslovenským priemerom.

V Martine máme doložený veľký požiar roku 1666, keď mestečko bolo oslobodené od platenia daní a kontribúcie. Ďalší veľký požiar vypukol 1. septembra 1778, keď zhorel skoro celý Martin a Riadok. V prvej polovici 19. storočia Martin tiež niekoľko razy vyhorel. Najnešťastnejší pre mestečko bol rok 1843, keď vypukol najväčší požiar 22. apríla 1843. V Martine zhorelo 118 domov a škoda bola odhadnutá na 1050 zlatých, na Riadku zhorelo 23 domov v hodnote 135 zlatých a 46 grajciarov.

Na Riadku existovala od roku 1557 latinská škola. Roku 1834 sem preložili z Necpál latinskú seniorátnu školu. Viacerí učitelia týchto škôl boli literárne činní, ale ich kultúrne a národné pôsobenie nepresiahlo hranice Turca. Najvýznamnejšími predstaviteľmi kultúry a vedy z Turca boli Ján Jessenius, Martin Rakovský, Peter Benický, Ján Kollár, Andrej Plachý. Všetci však pôsobili mimo turčianskeho regiónu. V Martine sa od roku 1839 hrávali ochotnícke divadlá, boli aj prvé pokusy založiť slovenskú knižnicu.


Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania v rokoch 1848–1849, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.

Po revolúcii sa Martin z hospodárskeho hľadiska vôbec nelíšil od ostatných turčianskych mestečiek. Martinčania sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. Potvrdzuje to i správa martinského slúžneho na ministerstvo z roku 1875, v ktorej sa uvádza, že typickým zamestnaním žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, muži sa venovali prevažne roľníctvu, najmä chovu dobytka. Popri poľnohospodárstve sa venovali aj remeslám.

Pred zrušením cechov roku 1872
pracovalo v Martine ešte 10 cechových združení. Hneď po tom si remeselníci založili remeselnícky spolok, ktorý združoval príslušníkov rôznych remesiel a starali sa o výchovu učňovského dorastu.

Významným hospodárskym odvetvím bol aj obchod, hoci sa ním zaoberal neveľký počet Martinčanov, ktorí sa spolu s obyvateľmi Jahodník živili podomovým obchodom na území celej monarchie, ale aj v cudzích krajinách.

Trhy
sa v mestečku konali vždy vo štvrtok. Jarmoky sa zachovali od feudalizmu. Matejský jarmok sa konal 24. februára, ďalší na Zelený štvrtok, turíčny jarmok bol v pondelok po Turícach, vavrinecký 10. augusta, bartolomejský 24. septembra, martinský 11. novembra a predvianočný vo štvrtok pred Vianocami.

Slovenská sporiteľňaKoncom 60. a začiatkom 70. rokov 19. storočia sa vo väčšom rozsahu začínajú u nás zakladať peňažné ústavy. Medzi nimi vznikla roku 1868 aj v Martine Sporiteľňa ako akciová spoločnosť so základným kapitálom 15 000 zlatých. Sporiteľňa zohrala pred rokom 1918 pozitívnu úlohu v rozvoji slovenského peňažníctva. Druhým významným slovenským ústavom bola Tatra banka, ktorá vznikla v rokoch 1884–1886. Na založenie tohto finančného ústavu dal podnet Rudolf Krupec. V Martine sídlili i ďalšie menšie peňažné ústavy, a to Martinská vzájomná pokladňa, ktorú založil roku 1914 Gustáv Izák, a Turčianska úverová banka.

So vznikom martinského slovenského peňažníctva súvisí aj rozvoj priemyselného podnikania. Najstarším priemyselným podnikom v Martine bol Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý vznikol roku 1869. Roku 1898 vznikla v meste ďalšia tlačiareň, ktorá patrila kníhkupcovi a nakladateľovi Jozefovi Gašparíkovi. Kníhkupecko-nakladateľský spolok vznikol roku 1886 s cieľom vydávať a rozširovať slovenskú literatúru.

Prvým z väčších priemyselných podnikov v Martine so slovenským kapitálom bol Tatra nábytok z ohýbaného dreva, ktorý založil Ladislav Dobrovits. Výroba v továrni sa začala už roku 1890 a podľa výkazov z roku 1893 tam pracovalo v priemere 270 až 340 robotníkov.

Pivovar
bol ďalším slovenským podnikom. Patril akciovej spoločnosti založenej roku 1893 z iniciatívy Tatra banky a martinskej Sporiteľne. Pivo sa začalo vyrábať už roku 1894.

Väčším priemyselným podnikom bola rafinéria minerálnych olejov. Prvá etapa jej výstavby sa začala roku 1899. Bankrot podniku roku 1908 urýchlil veľký požiar, ktorý zničil veľkú časť objektov.

S účasťou slovenského a českého kapitálu sa začala budovať v Martine celulózka. Patrila akciovej spoločnosti, ktorá vznikla 31. marca 1902. Továreň roku 1907 zamestnávala už 282 pracovníkov a roku 1914 v nej robilo 550 zamestnancov.

Kultúrne oživenie
v Martine nastalo skôr ako na ostatnom Slovensku. Roku 1859 sa ochotníci predstavili miestnemu obecenstvu Palárikovou hrou Inkognito. V decembri toho istého roku založili slovenskú mestskú knižnicu. Po vzniku prvého slovenského gymnázia ju mesto darovalo škole.

Memorandové námestieMartin začal hrať významnú úlohu v dejinách slovenského národa najmä od Memorandového zhromaždenia, keď sa v tomto provinciálnom mestečku našlo dosť odvahy a uvedomenia na zvolanie zhromaždenia Slovákov. Zhromaždenie sa konalo 6. a 7. júla 1861 a vošlo do dejín ako “Memorandové”. Boli na ňom proklamované ciele slovenského národa. Priamym výsledkom Memorandového zhromaždenia v Martine a najväčším úspechom slovenského národného hnutia v prvej polovici 60. rokov 19. storočia bolo založenie Matice slovenskej a vznik troch slovenských gymnázií.

Matica slovenská
bola postavená na spolkovom základe a odkázaná na dary a financie od národne uvedomelej vrstvy národa. Ako vrcholná slovenská kultúrna a národná ustanovizeň združovala slovenských kultúrnych, osvetových a vedeckých pracovníkov, podporovala a rozvíjala slovenskú literatúru, umenie, vedu, osvetu, edičnú činnosť, knihovníctvo, starala sa o vzdelanie slovenského ľudu a dvíhala jeho národné povedomie. Po jej násilnom zatvorení roku 1875 slovenská národná inteligencia stratila načas orientáciu, slovenské národné hnutie stagnovalo a nastala dlhšia prestávka v rozvoji organizovanej vedeckej a osvetovej činnosti.

Matičné gymnáziumKrátke trvanie malo aj slovenské nižšie patronátne evanjelické gymnázium v Martine. Svoju činnosť začalo 1. septembra 1867 s prípravkou, prvou a druhou triedou a alumneom. Na tejto škole učili dvaja riadni a traja externí profesori. Gymnázium maďarská vláda zatvorila už v januári 1875.

Odpoveďou na tento čin bola cieľavedomá činnosť nových spolkov a redakcií. Živenu, spolok slovenských žien, založili v Martine roku 1869. Členky tohto spolku každý rok organizovali augustové slávnosti, a tak programovo nadväzovali na tradíciu matičných augustových zhromaždení.

V meste od roku 1864 Slovenský spevokol rozvíjal ochotnícke divadelníctvo a hudbu. Dušou spevokolu i ochotníckeho divadelníctva bol Andrej Halaša. Význam Spevokolu vzrástol najmä po výstavbe Národného domu, ktorý sa stal strediskom spoločenského života v Martine. Po zhabanej budove Matice slovenskej bol druhou budovou s divadelnou dvoranou, ktorého výstavba mala podiel na stmelení národného života. Dobudovali ho roku 1890. V budove našli svoje sídlo spevokol, Turčianske kasíno, knižnica a múzeum.

Slovenské národné múzeumZ iniciatívy nestora slovenského múzejníctva Andreja Kmeťa bola roku 1893 založená Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorá dala základy prvému vedeckému vlastivednému výskumu a povýšila Martin na centrum slovenského múzejníctva. Prvá budova Slovenského národného múzea bola postavená z dobrovoľných zbierok slovenského ľudu. Propagácii slovenského folklóru a ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov sa venovalo družstvo Lipa, ktoré vzniklo roku 1910.

Všetka slovenská periodická tlač vychádzala z tlačiarne Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Medzi prvé slovenské časopisy patrí Letopis Matice slovenskej. Časopis Orol vychádzal v Martine už od roku 1870. Jeho pokračovateľom sa stali Slovenské pohľady, vydávané od roku 1881. Muzeálna slovenská spoločnosť vydávala od roku 1896 Sborník MSS a od roku 1898 Časopis MSS. Černokňažník vychádzal od roku 1876.

Národné noviny vychádzali
od roku 1871 ako pokračovateľ Pešťbudínskych vedomostí, ktoré boli tlačovým orgánom Slovenskej národnej strany. Slovenské periodiká vydávali korporácie, širšie alebo menšie kolektívy, najčastejšie však jednotlivci. Všetka slovenská tlač vychádzajúca z martinských tlačiarní podliehala silnej tlačovej cenzúre. Najprísnejšie cenzurovali Národné noviny a Národný hlásnik, lebo mali zväčša i politický charakter.

Martin najviac ohrozovali požiare. Najväčší vypukol 5. mája 1881; ľahlo pri ňom popolom 143 domov a 97 hospodárskych budov v celkovej hodnote 324 000 zl. V súvislosti s touto tragédiou sa na podporu miestnych pohorelcov konala celokrajinská peňažná zbierka a správa štátnych železníc im poskytla zľavu na prepravu stavebného materiálu.

Roky prvej svetovej vojny zastihli slovenský národný život v hlbokej pasivite, a to vo všetkých oblastiach – hospodárskej, kultúrnej, spoločenskej a politickej.


Ustanovením Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918 a vyhlásením Deklarácie slovenského národa bol prijatý základný štátoprávny dokument novovytvoreného štátu – Česko-slovenskej republiky.

Mesto roku 1919 malo 3 853 obyvateľov, roku 1930 už malo vyše 7 500 ľudí, čo súviselo s tým, že Martin sa stal administratívnym centrom severozápadného Slovenska. V meste chýbali priestory na zriadenie centrálnych úradov. Na zmiernenie bytovej krízy vzniklo roku 1920 stavebné družstvo; rokoch 1925–1932 postavilo 107 rodinných domov, väčšinou pre pracujúcich zo stoličkovej továrne, celulózky a pre železničiarov.

Po prevrate nastal tiež rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života v Martine. Oživotvorenie Matice slovenskej roku 1919 znamenalo pokračovanie v jej pôvodnej činnosti v zmenených politických a národných pomeroch.

V medzivojnovom období zintenzívnila svoju činnosť Muzeálna slovenská spoločnosť, Slovenské národné múzeum a Matica slovenská, ktoré dostali nové budovy.

Roku 1919 vzniklo Štátne reformné reálne gymnázium, ktoré nadviazalo na staré tradície slovenského nižšieho gymnázia v Martine.

Na odkaz ochotníckych tradícií v Národnom dome nadviazala Matica slovenská, a tak na jar roku 1944 vzniklo Slovenské komorné divadlo. Scénu viedol Ján Marták a ako stály hosť tu pôsobil Andrej Bagar. Počas druhej svetovej vojny malo divadlo výrazne protifašistické zameranie.

Aj po prevrate roku 1918 až do roku 1950 pôsobil v Martine Slovenský spevokol, v rokoch 1909 až do roku 1930 tu bol i Spevácky zbor organizovaného robotníctva a v 30. rokoch účinkovala Turčianska filharmónia.

Počas augustových slávností roku 1920 vznikol Spolok slovenských umelcov, celoslovenské združenie spisovateľov, skladateľov a výtvarníkov.

V tridsiatych rokoch začala v Slovenskom národnom múzeu činnosť prvá Slovenská národná galéria, ktorá takmer 20 rokov sústreďovala obrazy starších i žijúcich slovenských výtvarníkov. Roku 1938 na krátky čas v Martine našla pôsobisko i Slovenská vysoká škola technická.

V prvej polovici 20. storočia poskytol Martin zázemie popredným vedcom a umelcom. Pôsobili tu Pavol Socháň, Andrej Kmeť, Janko Jesenský, Elena Maróthy-Šoltésová, Pavol Országh-Hviezdoslav, Jozef Gregor-Tajovský, Martin Kukučín, Ján Smrek, František Hečko, Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Emil Boleslav Lukáč, Ľudo Mistrík Ondrejov, Jozef Cíger-Hronský, Ján Bodenek, Július Barč-Ivan, Mária Rázusová-Martáková, Martin Rázus, Jozef Škultéty, Ján Marták, Ján Hrušovský, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Karel Plicka, Fraňo Štefunko, Jaroslav Vodrážka, Milan Thomka-Mitrovský, Lea Mrázová.


Mníchovský diktát 29. septembra 1938 znamenal začiatok rozbitia Československa. Začiatkom marca 1939 sa vyhrotila situácia medzi pražskou vládou a bratislavskou autonómnou vládou, ktorá odmietla ultimatívny tlak Prahy. Obyvatelia Martina sa nestotožnili s oficiálnou ideológiou ľudáckeho režimu. Čoskoro vznikli ilegálne organizácie. V Turci pôsobila ilegálna organizácia Revolučnej mládeže Slovenska a ilegálna tlačiareň v záhradníctve u Danekov.

Medzníkom v organizačnej príprave Slovenského národného povstania bolo i zasadnutie ilegálnej Slovenskej národnej rady v júli 1944 v Žarnovickej doline pri Čremošnom a ďalšie porady vedenia odboja v Sklabini a v Jahodníckych hájoch. Do odboja sa v Turci zapojili i Národné noviny a matičné rozhlasové vysielanie.

V júli 1943 sa v turčianskych horách začali organizovať prvé partizánske skupiny. Na jar 1944 sa z iniciatívy všetkých ilegálnych skupín vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru v Martine. Vojaci martinskej posádky nadviazali spojenie s partizánmi a udalosti koncom augusta 1944 dostali spád – 21. augusta partizáni prišli do Sklabine a vyhlásili obnovenie Československej republiky.

Nemci začali 29. augusta 1944 obsadzovať územie Slovenska, čo bolo signálom na vyhlásenie celonárodného povstania proti fašizmu. Tlak nemeckej armády na povstalecké jednotky a partizánov bol silný. Najťažšie boje sa viedli pri Strečne, Vrútkach, Priekope, v Košútoch a v Martine.

Martin bol oslobodený ráno 11. apríla 1945 jednotkami 4. brigády Prvého čs. armádneho zboru. V tom istom čase jednotky 1. a 3. brigády zboru oslobodili Priekopu a Vrútky. Z južnej strany Turca zároveň s jednotkami 4. čs. brigády prišli do Martina vojaci 18. rumunskej divízie spolu s vojakmi II. ukrajinského frontu.


Po skončení vojny bolo v Martine 12 závodov. Základný kameň Závodov ťažkého strojárstva bol položený v máji 1948 a už od októbra 1949 začalo pracovať stredisko na výrobu oceľových konštrukcií a žeriavov. Prvé finálne výroby – banské lokomotívy – opustili závod už roku 1951. V závode sa vyrábali železničné nákladné vagóny a lokomotívy, motory pre traktory typu PA-4 a iné malé motory.

Tlačiarne Neografia
sa v 70. rokoch rozšírili a významné miesto má výroba pre export. V Turčianskych celulózkach a papierňach sa roku 1973 sa začala výroba bytových tapiet, neskôr sa orientovali na výrobu kartonáže z vlnitej lepenky.

Po vojne vznikli v Martine pekárne a cukrárne, mliekarenský priemysel, zmodernizoval sa závod Fatra, vystavala sa Tepláreň, Biotika, Divadelná technika, stavebné závody.

So závodmi začali rásť nové sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Vybudovali sa nové štvrtePodháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie. V týchto štvrtiach vyrástli škôlky, školy a obchody.

Rozšírila sa sieť kultúrnych stánkovMúzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, buduje sa Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V obnovenej prvej budove Matice slovenskej bolo otvorené Národné literárne múzeum, v bývalom župnom dome Turčianska galéria. Na Národnom cintoríne v Martine je pochovaných niekoľko desiatok významných národných a kultúrnych činiteľov Slovenska.

Od roku 1962 tu pôsobí pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, dnes samostatná Jesseniova lekárska fakulta. Na odkaz prvého gymnázia nadviazalo Gymnázium V. Paulinyho-Tótha. V Martine bola vybudovaná Stredná priemyselná škola strojnícka a viaceré učňovské školy.

Vysokou úrovňou i s medzinárodnou účasťou sa do našej národnej kultúry začlenil festival umeleckého slova Slovesná jar, prehliadka ochotníckych divadiel Scénická žatva, Martinská hudobná jar, súťažné výstavy umeleckej fotografie.


Revolučný zvrat roku 1989 priniesol v našom živote veľa pozitívnych zmien, umožňujúcich rozvinutie všetkých stránok spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života ľudí a miest, ale Martinu pripravil aj ťažkú skúšku. Rozhodnutie o riešení konverzie začiatkom 90. rokov v strojárskom priemysle a rozpad východných trhov vyvolali rozhodujúcou mierou aj ekonomické problémy priemyslu a nárast nezamestnanosti v Martine a v okolí.

Napriek ťažkej situácii magistrát mesta začal rekonštrukcie historického jadra Martina, rekonštruoval sa mestský park P. O. Hviezdoslava. Vznikli nové firmy v oblasti strojárstva, spracovania dreva, stavebníctva a služieb.

Obrodil sa náboženský život veriacich. Na sídlisku Sever blízko Fatry bol vystavaný nový rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie, ktorý bol dokončený roku 1995. Obnovila sa i cirkevná škola.

Mesto je v rámci nového územno-administratívneho členenia Slovenskej republiky od júla 1996 sídlom okresu Martin v rámci Žilinského kraja. K 31. decembru 1998 žilo v Martine 60 361 obyvateľov, k 31. decembru 2003 žilo v meste 59 514 obyvateľov.

Výroba luxusnej obuvy v závode ECCOMartin je sídlom mnohých organizácií štátnej správy, kultúrnych, spoločenských ustanovizní a bánk. Po roku 1989 odkúpením ešte nezariadených novopostavených priestorov bola dobudovaná Hoechst–Biotika v Martine, vybudovala sa a sprevádzkovala časť továrne ECCO na výrobu luxusnej obuvi s dánskou majetkovou účasťou a rozrastá sa nový závod Auto Martin v rámci komplexu Volkswagen na výrobu prevodoviek.

 


Tento text bol vybratý z publikácie Martin a okolie, vydanej vydavateľstvom Kozák - Press v roku 1999 s láskavým dovolením vydavateľa.

 historické osobnosti


Anton Augustín Baník

Anton Augustín BANÍK

(26.2.1900 Valaská – 29.12.1978 Martin)
Kultúrny historik, filológ, redaktor, knihovník, archivár

Od r. 1932 pôsobil v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Od roku 1938 pracoval v MS – bol knihovníkom, správcom Slov. nár. knižnice a vedúcim Literárneho archívu. Bol spoluautorom návrhu na úpravu pravidiel slovenského spisovného jazyka. Zaslúžil sa o vybudovanie Slov národnej knižnice a Literárneho archívu MS, navrátenie zbierok MS z Budapešti. Bohatú knižnicu (asi 100 tis. zväzkov) daroval MS.
Július Barč - Ivan

Július Barč-IVAN

(1.6.1909 Krompachy – 25.12.1953 Martin)
Ev. kňaz, dramatik, prozaik, publicista, redaktor

Najprv pôsobil ako farár v Užhorode a Pozdišovciach, od r. 1942 pracoval v knižnici MS. Napísal 12 divadelných hier, z nich 10 vyšlo tlačou. Najznámejšia je Matka. Písal aj novely (Pohádka, Predposledný život) a román. Aktívny účastník SNP, šéfredaktor povstaleckých Národných novín. V r. 1943 – 1951 podpredseda Slovenského spevokolu.
Miloš Alexander Bazovský

Miloš Alexander BAZOVSKÝ

(11.1.1899 Turany n. Váhom – 15.12.1968 Trenčín)
Maliar, grafik, nár. umelec

Najvýznamnejšia maliarska osobnosť svojej generácie. Umelecké školy absolvoval v Budapešti a Prahe. Najproduktívnejšie obdobie (1931 –1957) prežil v Martine. Pod vplyvom M. Benku sa umelecky vyhraňoval k novej interpretácii rázovitej slovenskej prírody a života vidieckych ľudí. Rok 1957 odišiel do Čemíc a neskôr do Trenčína.
Martin Benka

Martin BENKA

(21.9.1888 Kostolište – 28.6.1971 Martin)
Maliar, grafik, ilustrátor, nár. umelec

Vo Viedni navštevoval súkromnú maliarsku školu, v Prahe krajinársku školu A. Kalvodu. Od r. 1939 žil v Martine. Bol zakladateľom moderného slov. výtvarného prejavu v maľbe a kresbe. V krajinárskych kompozíciách monumentalizoval slovenskú prírodu. Ľud zobrazil v cykle symbolicko-národopisných postáv Strážcovia a ochrankyne Slovenska. Venoval sa aj grafickej a ilustračnej tvorbe, literárnej biografii a hudbe. V r. 1972 vzniklo v Martine Múzeum M. Benku.
Blažej Bulla

Blažej BULLA

(19.5.1852 Ústie nad Priehradou – 1.11.1919 Martin)
Architekt, hudobný skladateľ a dirigent a dramatik

Na vysokoškolských štúdiách v Prahe pracoval v Spolku Detvan. Pôsobil v Martine – čerpal z ľudovej architektúry, na Výstave slovenských výšiviek v Martine (1887) postavil tzv. Slovenskú bránu. Projektoval a postavil Národný dom (1888). Skladal piesne a pochody, dirigoval Slovenský spevokol, pre jeho divadelnú zložku dramatizoval slovenské povesti i Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu.
Jozef Cíger Hronský

Jozef Cíger HRONSKÝ

(23.2.1896 Zvolen – 13.7.1960 Lujan, Argentína, pochovaný na Národnom cintoríne)
Spisovateľ, učiteľ, maliar, tajomník a správca MS

Vzdelaním učiteľ, od r. 1927 pôsobil v Martine – najskôr ako učiteľ, od r. 1933 tajomník a od r. 1940 správca MS. Zaslúžil sa o založenie Neografie. V r. 1945 odišiel do zahraničia. Svojou rozsiahlou literárnou tvorbou významne ovplyvnil vývin slovenskej prózy (romány Jozef Mak, Andreas Búr Majster, Svet na trasovisku). Napísal úspešné knižky pre mládež (historické povesti a rozprávky o zvieratách). V zahraničí maľoval a pracoval v krajanských kultúrnych Spolkoch, v r. 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú.
Matúš Dula

Matúš DULA

(28.6. 1846 Blatnica – 13.6.1926 Ružomberok, pochovaný na Národnom cintoríne)
Advokát, politik, publicista

Právo vyštudoval vo Viedni a Budapešti. Od r. 1867 pôsobil ako advokát v Martine. Založil viacero študentských i hospodárskych spolkov (Kníhkupecko – nakladateľský spolok, Tatrabanka, Mart. sporiteľňa, celulózka, elektráreň a i.). Bol podpredsedom a predsedom Slov. nár. strany i predsedom SNR, ktorá 30.10.1918 prijala Deklaráciu slovenského národa o vstupe do spoločného štátu Slovákov s Čechmi. V ČSR bol poslancom a senátorom.
Mikuláš Štefan Ferienčík

Mikuláš Štefan FERIENČÍK

(1.8.1825 Zvolen – 3.3.1881 Martin)
Novinár, spisovateľ

Filozofiu a teológiu študoval v Levoči, právo v Prešove. Bol úradníkom na viacerých miestach, od r. 1870 pôsobil v Martine. Písal básne, romantické poviedky, ľudovýchovnú prózu i drámu. Redigoval viacero novín a časopisov – Pešťbudínske vedomosti, Nár. noviny, Nár. hlásnik, literárny časopis Orol. Aktívny účastník národných podujatí, MS a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.
Ján Francisci Rimavský

Ján Francisci RIMAVSKÝ

(1.6.1822 Hnúšťa – 7.3.1905 Martin)
Politik, spisovateľ, redaktor, zakladateľ a funkcionár MS

Vedúca osobnosť slovenského kultúrneho a politického života. Bol organizátorom a predsedom študentských spolkov, spoluautorom mikulášskych Žiadostí slovenského národa (1848), predsedom Memorandového zhromaždenia v Martine (1861), Prípravného výboru MS, dlhoročným predsedom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, zanieteným obhajcom slovenských národnostných práv.
Vladimír Galanda

Vladimír GALANDA

(11.2.1914 Stará Pazova, Juhoslávia – 3.2.1994 Martin)
Lekár, univerzitný profesor, športovec

Medicínu vyštudoval v Prahe. Od r. 1938 pôsobil v Martine (okrem rokov 1941 – 1945, keď bol na Detskej klinike v Bratislave). Bol primárom v martinskej nemocnici, venoval sa výskumu vírusových infekcií dojčenského veku a problémom vedľajších účinkov liekov. Aktívny športovec (skok do výšky a trojskok), v r. 1937 utvoril československý rekord v skoku do výšky a bol druhý na svetových vysokoškolských hrách v Paríži. V r. 1940 – 1943 majster Slovenska.
Jozef Gašparík Leštinský

Jozef Gašparík LEŠTINSKÝ

(10.2.1861 Leštiny – 4.6.1931 Martin)
Kníhkupec, vydavateľ, spisovateľ

Vyučil sa za tlačiara. V r. 1878 pôsobil v Martine, najskôr v Kníhtlačiarskom spolku, r. 1895 si založil kníhkupectvo a r. 1897 malú tlačiareň. Vydal vyše 140 titulov kníh. Písal verše a ľudovýchovnú prózu.
Jozef Gregor Tajovský

Jozef Gregor TAJOVSKÝ

(18.10.1874 Tajov – 20.5.1940 Bratislava)
Spisovateľ, prozaik a dramatik, redaktor, úradník

Pôvodne bol učiteľom, neskôr bankovým úradníkom. V rokoch 1901 – 1920 striedavo pôsobil v Martine ako úradník v Tatrabanke, redaktor Ľudových novín a Nár. hlásnika i tajomník Slov. nár. strany. V roku 1920 odišiel do Bratislavy. Patril medzi vedúcich predstaviteľov slovenského literárneho realizmu, utváral slovenskú realistickú drámu.
Andrej Halaša

Andrej HALAŠA

(17.9.1852 Záskalie na Orave – 4.4.1913 Martin)
Právnik, prekladateľ, redaktor a zberateľ ľudových piesní

V Martine žil a pôsobil od r. 1874. Organizoval kultúrny život – zaslúžil sa o postavenie Národného domu, 1. budovy múzea, usporadúvanie augustových kultúrnych slávností. Bol pokladníkom Slov. nár. strany i MS a najaktívnejším členom Slovenského spevokolu. Prekladal divadelné hry z mnohých jazykov, redigoval 2 divadelné edície, vydával 2 časopisy a zozbieral vyše 10 tis. textov slovenských ľudových piesní.
Pavol Halaša

Pavol HALAŠA

(4.4.1885 Martin – 15.10.1969 Martin)
Lekár, redaktor časopisov, bibliograf

Počas štúdia medicíny v Budapešti pracoval v redakciách Slovenského denníka a Slovenského týždenníka. Od r. 1920 bol v Martine zubným lekárom a zároveň redaktorom humoristicko-satirického časopisu Kocúr. V Národnej knižnici MS vytvoril viacero bibliografií. Napísal Sprievodcu po Národnom cintoríne a v rukopise zanechal Spomienky na detstvo a starý Martin.
František Hečko

František HEČKO

(10.6.1905 Suchá nad Parnou – 1.3.1960 Martin)
Spisovateľ, redaktor, organizačný pracovník

Získal hospodárske vzdelanie, najdlhšie pôsobil v Ústrednom družstve v Bratislave, kde redigoval viacero hospodárskych časopisov. Od r. 1946 pracoval v Martine, v MS bol ľudovýchovným referentom ( redigoval Matičné čítanie, Matičný kalendár, Ľudovýchovnú knižnicu a i.). Literárnu tvorbu začal veršami, presadil sa v románoch (Červené víno, Drevená dedina).
Naďa Hejná

Naďa HEJNÁ

(6.10.1906 Martin – 7.2.1994 Martin)
Herečka

Vyštudovala Obchodnú akadémiu, pracovala najprv ako úradníčka, od r. 1944 členka Divadla SNP v Martine. Do r. 1944 bola ochotníckou herečkou v Slovenskom spevokole v Martine, kde vytvorila 144 postáv. Je spoluzakladateľkou Slovenského komorného divadla. Počas SNP účinkovala v Slobodnom slovenskom vysielači v B. Bystrici. Stvárnila mnoho postáv žien, matiek (napr. v Čapkovej i Barčovej rovnomennej hre). Účinkovala aj vo filmoch (Katka, Pole neorané, Markéta Lazarová a i.).
Svetozár Hurban Vajanský

Svetozár Hurban VAJANSKÝ

(16.1.1847 Hlboké – 17.8.1916 Martin)
Spisovateľ, literárny vedec, redaktor, publicista, politik, organizátor a ideológ slov. nár. hnutia.

Vzdelaním právnik, od r. 1878 pôsobil v Martine. Bol najvýraznejšou literárnou, umeleckou i politickou osobnosťou posledných desaťročí 19. storočia. Bol redaktorom, šéfredaktorom a vydavateľom Národných novín, Orla a Slovenských pohľadov. Tvoril modernú slovenskú poéziu (Piesne, Zpod jarma, Vilín, Verše), napísal viacero krátkych próz, noviel i románov (Letiace tiene, Suchá ratolesť, Koreň a výhonky, Kotlín). Literárnymi kritikami ovplyvňoval celú slovenskú literatúru a kultúrnu politiku. Za svoje príspevky bol viackrát súdený a väznený.
Zora Jesenská

Zora JESENSKÁ

(3.5.1909 Martin – 21.12.1972 Bratislava, pochovaná na Národnom cintoríne)
Prekladateľka, spisovateľka, redaktorka, činovníčka Živeny

Po absolvovaní Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave pôsobila v Martine ako súkromná učiteľka klavíra, redaktorka časopisu Živena, pracovníčka MS. Od r. 1956 pracovala v Bratislave. Vynikla v umeleckom preklade ruskej, francúzskej, anglickej, bulharskej a nemeckej literatúry – získala ceny za preklad diel Vojna a mier a Tichý Don.
Janko Jesenský

Janko JESENSKÝ

(30.12.1874 Martin – 27.12.1945 Bratislava, pochovaný na Národnom cintoríne)
Právnik, spisovateľ, štátny úradník, predseda Spolku slovenských spisovateľov

Takmer celý život pôsobil mimo Martina. Bol županom v Rimavskej Sobote, Nitre, radcom a krajinským viceprezidentom v Bratislave. Písal básne v ktorých často reagoval na na spoločenskú situáciu ( Zo zajatia, Po búrkach, Čierne dni). Jeho najrozsiahlejším dielom je román Demokrati.
Ján Kadavý

Ján KADAVÝ

(7.4.1810 Jestřebí, Česko – 11.8.1883 Martin)
Učiteľ, publicista, vydavateľ, zberateľ a hudobník

Pôvodom Čech, pôsobil na slovenských školách. Od roku 1870 žil v Martine, pracoval v sporiteľni a učil na slovenskom ev. gymnáziu. Písal príležitostné a vlastenecké básne. Vlastným nákladom vydal viaceré diela štúrovcov ( aj Sládkovičovu Marínu). Zostavil prvú slovenskú čítanku (1845). Vydával knihy a kalendáre, tvoril literatúru pre deti. Zbieral slovenské ľudové piesne a harmonizoval ich pre zborové spevy. Po smrti mu vyšla zbierka Slovenské spevy.

Ján Kalinčiak

Ján KALINČIAK

(10.8.1822 Martin-Záturčie – 16.6.1871 Martin)
Štúrovský spisovateľ – básnik, prozaik a literárny kritik

Pôsobil ako gymnaziálny profesor v Modre a Tešíne. Začal písať básne ale stal sa najvýznamnejším štúrovským prozaikom. V romantických historických povestiach zobrazil slovenské dejiny od 9. storočia až po jeho časy. Do Martina sa vrátil r. 1869. Redigoval tu literárny mesačník Orol, napísal rozsiahlu povesť Orava a pripravil do tlače prvé zväzky súborného vydania svojich prác. Udelili mu čestné občianstvo Martina.
Andrej Kmeť

Andrej KMEŤ

(19.11.1841 Bzenica – 26.2.1908 Martin)
Botanik, archeológ, etnograf, organizátor ved. života, r.k. kňaz

Na pôsobiskách v Krnišove a Prenčove sa venoval vlastivednej práci (Veleba Sitna). Ako amatér sa systematicky zaoberal archeológiou, v Beši vykopal kostru mamuta a venoval ju SNM. Zaujímal sa aj o etnografiu a folkloristiku. Navrhol založiť slovenskú učenú spoločnosť; namiesto nej vznikla MS, ktorej sa stal predsedom. Zaslúžil sa v nej o rozvíjanie vedy, zberateľskej práce, vydávanie časopisu a zborníka. Od r. 1906 žil v Martine. Podľa neho je pomenované Turčianske múzeum A. Kmeťa.
Štefan Krčméry

Štefan KRČMÉRY

(26.12.1892 Mošovce – 17.2.1955 Pezinok, pochovaný na Nár. cintoríne)
Básnik, prozaik, literárny historik a prekladateľ, tajomník MS

Vyštudoval za ev. farára, v pastorácii pôsobil len 3 roky. Od r. 1918 žil v Martine, najskôr bol redaktorom Národných novín, r. 1919 sa stal tajomníkom obnovenej MS. Redigoval viacero časopisov – Slovenské pohľady i Knižnicu Slov. pohľadov, Slovenský ochotník, Naše divadlo, Včielka a i.. Zakladal miestne odbory MS, organizoval Ústredie slovenských ochotníckych divadiel, ved. odbory MS. Písal básne, prózu, drámu a synteticky spracoval dejiny slovenskej literatúry. Prekladal z viacerých jazykov.

Karol Kuzmány

Karol KUZMÁNY

(16.11.1806 Brezno – 14.8.1866 Turčianske Teplice, pochovaný na Nár. cintoríne)
Spisovateľ, prekladateľ, organizátor literárneho života, cirkevný hodnostár

Od r. 1863 bol ev. farárom v Martine. Zvolili ho za prvého podpredsedu MS, v ktorej spolu s predsedom Š. Moysesom utvorili moyzesovsko-kuzmányovskú tradíciu spolupráce katolíkov s evanjelikmi. Bol stúpencom slovenského preromantizmu, písal klasicistické básne. Zaslúžil sa o vydávanie časopisu Hronka. Významnejšie sú báseň Běla a filozofický román Ladislav. Preslávila ho hymnická pieseň Kto za pravdu horí.
Elena Maróthy - Šoltésová

Elena Maróthy-ŠOLTÉSOVÁ

(6.1.1855 Krupina – 11.2.1939 Martin)
Spisovateľka, redaktorka, osvetová pracovníčka

Od r. 1875 pôsobila v Martine. Organizovala ženské hnutie na Slovensku; 47 rokov bola poprednou predstaviteľkou Živeny. Založila a redigovala ženské časopisy. Písala romány a autobiografickú prózu (Moje deti, Sedemdesiat rokov života) i literárno-kritické práce.
Ján Marták

Ján MARTÁK

(10.8.1903 Dolné Srnie – 24.10.1982 Bratislava)
Literárny historik, redaktor, správca MS

Vyštudoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, od r. 1933 pracoval v MS. Bol referentom Literárnohistorického odboru, tajomníkom MS, v r. 1945 – 1958 a 1968 – 1972 jej správcom. Organizoval slovenskú kultúru, viedol Ústredie slov. ochotníckych divadiel, Slovenské komorné divadlo v Martine, bol predsedom slovenskej knižničnej rady, redaktorom mnohých zborníkov a časopisov MS. V literárnej histórii sa venoval levočským štúrovcom a ochotníckemu divadlu. Prekladal divadelné hry a libretá opier. Od r. 1972 žil v Bratislave.

Pavol Mudroň

Pavol MUDROŇ

(9.12.1835 Čabraďský Vrbovok – 9.3.1914 Těšín, pochovaný na Nár. cintoríne)
Právnik, politik, vodca národného hnutia

Od r. 1859 pôsobil v Martine ako advokát. Bol zapisovateľom na memorandovom zhromaždení, zakladajúcim členom a tajomníkom MS, organizátorom a hercom ochotníckeho divadla, predsedom Slovenského spevokolu, vydavateľom Národných novín a Slovenských pohľadov. Pôsobil vo vedení martinskej Sporiteľne a Tatrabanky, inicioval založenia Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Od r. 1877 stál na čele Slov. nár. strany. Organizoval kongres nemaďarských národov v Uhorsku ( Budapešť 1895). Prispieval do časopisov a napísal svoj Životopis.

Viliam Paulíny - Tóth

Viliam Paulíny-TÓTH

(3.6.1826 Senica – 6.5. 1877 Martin, pochovaný na Nár. cintoríne)
Spisovateľ, novinár, redaktor, pol. a kult. činiteľ

Vzdelaním pedagóg, pôsobil ako štátny úradník a novinár. Napísal veľa štúrovských básní (Jánošík s milou, Ľudská komédia), politické spisy, redigoval časopisy Černokňažník, Orol, letopis MS.Od r. 1866 pôsobil v Martine, zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj. Bol podpredsedom MS, správcom patronátu ev. gymnázia, činovníkom v Živene, Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku i v Sporiteľni, poslancom na uhorskom sneme a čestným občanom Martina. Gymnázium v Martine nesie jeho meno.

Ján Petrikovich

Ján PETRIKOVICH

(14.3.1846 Radvaň – 22.5.1914 Martin)
Lekár, múzejník, vlastivedný pracovník

Medicínu vyštudoval vo Viedni. Po celý život pôsobil v Martine ako lekár. Podieľal sa na vzniku MSS – bol jej podpredsedom i kustódom zbierok, organizoval výstavbu 1. budovy múzea. Bol znalcom turčianskej flóry, robil archeologické výskumy (našiel keltské mince a hlinené peniažky), venoval sa aj ľudovému staviteľstvu. Písal odborné lekárske práce i príspevky z múzejných disciplín. Z príkazu vrchnosti sa musel vzdať funkcie podpredsedu MSS.
Ambro Pietor

Ambro PIETOR

(15.10.1843 Bobrovec – 3.12.1906 Martin)
Novinár, redaktor, nár.-kult. pracovník

Právo vyštudoval v Pešti, Viedni a Prahe. Krátko bol redaktorom pražských Národných listov, potom redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Od r. 1870 pôsobil v Martine ako redaktor Národných novín, v r. 1881 – 1906 vydával a redigoval časopis Národný hlásnik. Za novinársku činnosť ho prenasledovali i väznili. Bol aktívnym obrancom slovenských nár. práv, činovníkom kultúrnych spolkov (Živena, MS, Spolok Sv. Vojtecha, Turč. kasíno, Tatrabanka a i. ).

Foto
nie je
k dispozícii

Ondrej PLACHÝ

(18.1.1755 Zemiansky Vrbovok – 7.10.1810 Nové Mesto nad Váhom)
Evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ, redaktor, vydavateľ

Po vyštudovaní teológie pôsobil na viacerých miestach, v r. 1782 – 1804 v Martine ako seniorálny notár a turč. senior. Písal a vydával piesne, agendy, kancionále, funebrály a postily. V r. 1785 – 1786 vydával a redigoval Staré noviny literního umění, ktoré patria medzi prvé slovenské noviny (vychádzali v B. Bystrici). Spoluzakladal spoločnosť Erudita societas Slavica. V r. 1804 odišiel z Martina do Nového Mesta n. Váhom.

Karol Plicka

Karol PLICKA

(14.10.1894 Viedeň – 6.5.1987 Praha, pochovaný na Nár. cintoríne)
Hudobný folklorista, zberateľ ľud. piesní, fotograf, kameraman, filmový režisér

V r. 1923 – 1938 pôsobil v MS. Zozbieral slovenské ľudové piesne (asi 25 tis. melódií), zakladal dedinské folklórne skupiny, zaslúžil sa o scénickú prezentáciu folklóru (Nár. hry v Martine r. 1926), vytvoril množstvo rázovitých fotografií Slovenska, jeho prírody a ľudu. V MS vytvoril prvé slovenské filmy (Za slovenským ľudom, Po horách, po dolách, celovečerný zvukový film Zem spieva). V roku 1939 odišiel z Martina do Prahy a Bratislavy. V Blatnici je Múzeum K. Plicku.

Foto
nie je
k dispozícii

RÉVAIOVCI (Réva, Révay)

Starý uhorský šľachtický rod, známy od 13. stor. Meno dostali podľa mesta Reva v Sriemskej stolici. Od 16. stor. majitelia hradov Sklabiňa a Blatnica, od r. 1532 dediční župani Turčianskej stolice. Viacerí členovia rodu pôsobili v Turci i v Martine.

František Révai

František RÉVAI

(1489 – 1.11.1553 Bratislava, pochovaný v Martine)
Feudálny zemepán, krajinský hodnostár

Bol tajomníkom palatína, prísediacim kráľovskej tabule, po r. 1526 kapitánom hradu Sklabiňa, od r. 1532 županom Turčianskej stolice, r. 1538 získal hradné panstvo Blatnica. Získal majetky v mnohých stoliciach. V r. 1542 sa stal uhorským palatínom. Jeden z priekopníkov reformácie na Slovensku, písal si s M. Lutherom, chránil protestantov. Splynul so slovenským prostredím, hovoril i písal po slovensky. V rukopise zanechal denník.

Foto
nie je
k dispozícii

Peter RÉVAI

(2.2.1568 Sklabiňa – 4.6.1622 Trenčín, pochovaný na Národnom cintoríne)
Historik, župan, strážca uhorskej koruny

Vyštudoval na univerzite v Strassbourgu, r. 1598 sa stal dedičným županom Turčianskej stolice. Bol významným politikom, štátnikom, chránil protestantov. Literárne pracoval od svojich štúdií. Napísal rozpravu o uhorskej korune. V Dejinách Uhorska obhajoval autochtónnosť Slovanov. Osvojil si slovenský jazyk – s úradníkmi na svojich panstvách korešpondoval v slovenčine.

František Víťazoslav Sasinek

František Víťazoslav SASINEK

(11.12.1830 Skalica – 17.11.1914 Graz)
Historik, katolícky kňaz, profesor, tajomník MS

Od r. 1865 bol opatrovníkom zbierok MS v Banskej Bystrici, od 1869 v Martine tajomníkom MS. Po jej zatvorení (1875) odišiel z Martina. Napísal okolo 2500 štúdii a článkov, z toho asi 250 venovaných historickej problematike. Spracovával najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov. Redigoval Letopis MS.

Pavol Socháň

 

Pavol SOCHÁŇ

(6.6.1862 Vrbica – 26.1.1941 Bratislava, pochovaný je na Nár. cintoríne)
Etnograf, fotograf, publicista a spisovateľ

Vyštudoval v Prahe a Mníchove maliarstvo. Do r.1891 pracoval ako fotograf v Prahe, potom prešiel na Slovensko a v r. 1893 – 1912 pôsobil v Martine, kde mal fotografický ateliér. Zbieral etnografické predmety, venoval sa národopisnej fotografii a dramatickej spisbe. Bol aktívnym členom a organizátorom Slovenského spevokolu v Martine, tajomníkom MS. Po odchode z Martina pôsobil krátko v Prahe, potom v USA, od r. 1922 organizoval Ústredie slovenských ochotníckych divadiel pri MS.

Jozef Škultéty

 

Jozef ŠKULTÉTY

(25.11.1853 Potok – 19.1. 1948 Martin)
Prozaik, historik, literárny kritik, jazykovedec, publicista

Vzdelaním učiteľ, od r. 1879 pôsobil v Martine. 38 rokov redigoval Národné noviny, 26 rokov Slovenské pohľady. Stal sa doživotným správcom MS – 23 rokov ju aktívne viedol. V r. 1921 – 1924 prednášal na FF UK v Bratislave. Vytvoril rozsiahle dielo – len výber z neho tvorí 7 zväzkov. Obhajoval slovenský národ a jeho svojbytnosť proti maďarizátorom i čechoslovakizmu. Za nár. a polit. činnosť bol 6 krát väznený. Slavianofil, člen a čestný člen viacerých domácich i zahraničných vedeckých spoločností.

Fraňo Štefunko

Fraňo ŠTEFUNKO

(4.8.1903 Dudváh-Vlčkovce – 6.4.1974 Martin)
Sochár, výtvarný pedagóg a redaktor

Umeleckopriemyselnú školu absolvoval v Prahe, od r. 1932 pôsobil v Martine. Bol inštruktorom rezbárskeho kurzu Ústavu pre zveľaďovanie činností, konzervátorom SNM, redaktorom výtvarnej rubriky Slovenských pohľadov, od r. 1934 pôsobil ako slobodný umelec. Stal sa zakladateľskou osobnosťou slovenského sochárstva. Stvárnil mnohých národných a kultúrnych dejateľov (J. Kollár, P.O.Hviezdoslav, aktivisti MS a i.). Monumentálne práce venoval slovenskej histórii (1.a 2. svetová vojna, SNP, nár. dejatelia). Tvoril aj literárne.

Andrej Švehla

Andrej ŠVEHLA

(4.1.1805 Martin – 5.1.1893 Martin)
Nár.-kult. dejateľ, mešťanosta Martina

Pracoval ako klobučník, zúčastnil sa slov. povstania 1848, 27 rokov bol martinským richtárom. Dal návrh na zvolanie memorandového zhromaždenia do Martina (1861), bol zakladajúcim členom MS a dlhoročným členom jej výboru, zaslúžil sa o výstavbu 1. budovy MS. S jeho menom sa spája veľa kultúrnych martinských iniciatív – Slovenský spevokol, ochotnícke divadlo, slovenské gymnázium, Turčianske kasíno, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, úprava cintorína a i..

Milan Thomka - Mitrovský

Milan Thomka-MITROVSKÝ

(1.7.1875 Martin – 30.10.1943 Martin)
Maliar, spisovateľ

Výtvarné vzdelanie získal v Prahe, Mníchove a v Taliansku. V r. 1914 – 1943 pôsobil v Martine, kde sa utvoril klub spisovateľov a literátov “felibrov”. Vytvoril množstvo portrétov spisovateľov a dejateľov, figurálnych kompozícii, zátišia i kópie svetových maliarov. Za novelu Pani Helene získal r. 1930 štátnu cenu. V r. 1923 – 1928 vychádzali jeho Listy bratislavským felibrom.

Ivan Thurzo

Ivan THURZO

(28.2.1882 Radvaň – 1.9.1964 Martin)
Národohospodár, redaktor, publicista

Získal obchodné vzdelanie, bol úradníkom vo viacerých peňažných ústavoch. Vydal monografiu o sporiteľníctve. Podal návrh na stavbu reprezentačnej budovy Sporiteľne v Martine. Napísal rozsiahle pamäti, z ktorých posmrtne vyšli 2 výbery. Bol signatárom Mart. Deklarácie 1918 a vedúcim kancelárie SNR.

Ľudmila Thurzová

Ľudmila THURZOVÁ

(21.2.1881 Martin – 3.1.1971 Martin)
Ľud. liečiteľka, bylinkárka

Samoštúdiom odborných publikácii si osvojila hlboké vedomosti z fytoterapie. Najskôr liečivé rastliny len zbierala, triedila, postupne sa naučila ich kombinovať a používať. Stala sa známou osobnosťou slovenského ľudového liečiteľstva. Napísala “Malý atlas liečivých rastlín” (1963), v ktorom zhrnula svoje vedomosti o liečivých rastlinách.

Ján Vanovič

Ján VANOVIČ

(24.12.1856 Dražkovce – 4.9.1942 Martin)
Právnik, politik a verejný činiteľ

Právo vyštudoval v Bratislave a v Budapešti, od r. 1886 pôsobil ako advokát v Martine. Vystupoval proti maďarizácii a propagoval spoluprácu nemaďarských národov v Uhorsku. Bol dlhoročným činovníkom MS, členom jej výboru i predsedom (1931 – 1939), predsedom výboru Slov. spevokolu, Turčianskeho kasína, popredným funkcionárom Slov. nár. strany, viacero funkcií vykonával v ev. cirkvi. Po roku 1918 bol členom SNR, poslancom Národného zhromaždenia, spoluzakladateľom a predsedom Advokátskej komory pre Slovensko.

Jaroslav Vodrážka

Jaroslav VODRÁŽKA

(29.11.1894 Praha – 9.5.1984 Praha)
Ilustrátor, grafik, maliar, spisovateľ, výtvarný pedagóg

V r. 1923 – 1939 pôsobil v Martine. Vyučoval na gymnáziu kreslenie, ilustroval knižné vydania MS a detské časopisy, organizoval typografické kurzy. Ilustroval Hronského rozprávky o zvieratách (Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik a i.) Podieľal sa aj na výstavbe Martina, založil Okrášľovací spolok, navrhol situovanie ev. fary. V roku 1939 odišiel do Prahy.

Ďalší spisovatelia, umelci, vedci, kultúrni dejatelia:

V martinských kultúrnych inštitúciach (MS,SNM, vydavateľstvá a tlačiarne, školy), ale i v závodoch pôsobili mnohí ďalší spisovatelia, umelci, vedci, hudobníci, kult. dejatelia.
Zo spisovateľov najmä Ján Bodenek, Juraj Čajda, Andrej Černiansky, Hana Gregorová, Ján Hrušovský, Peter Kompiš, Andrej Mráz, Ľudo Ondrejov, Mária Rázusová Martáková, Vladimír Roy, Ján Smrek, Pavol Socháň, Andrej Sokolík a ďalší.
Dejinami Martina a Turca sa zaoberali stredoškolský profesor a pracovník MS Pavol Florek, učiteľ i kustód SNM Ján Štefan Šikura. Zbierky v Živene a v SNM opatrovala Ema Goldpergerová.
O rozvoj hudobného života v Martinesa zaslúžili Jozef Inštitoris, Ján Meličko, Milan Lichard, Jozef Kofránek, Július Bateľ, Ján Valašťan Dolinský, Jozef Kresánek, Alexander Hirner.
V Martine pôsobila mimoriadne početná plejáda výtvarníkov. Okrem uvedených do nej patria najmä Janko Alexy, Jozef Cincík, Želmíra Duchajová-Švehlová, Anton Hollý, Ľudovít Fulla, František Kudláč, Ľudovít Lukáč, Emil Makovický, Miroslav Marček, Lea Mrázová, Janko Novák, Karol Ondreička, Vojtech Stašík, Ivan Štubňa, Arnold Weisz-Kubinčan. O typografickú i jazykovú stránku martinských vydaní sa zaslúžili Anton Novák, Rudolf Slezák, Gedeon Turzo a Daniel Šulc.
Dobré meno mart. staviteľov šírili Ján Hlavaj, Ján Palkovič a Peter Uličný.
Z významných predstaviteľov mesta a činovníkov MS spomeňme Ondreja Košu, Martina Kramára, Žigmunda Melferbera, Igora Thurzu.

kalendárium


Múzeum slovenskej dedinyRímskokatolícky kostol svätého MartinaMemorandové zhromaždenie



 

 

Komentáře

Přidat komentář
Kontrolní kód Přehrát audio kód

Přehled komentářů

Turčianska župa, nie Trenčianska !!!!

(Michal, 12. 8. 2011 7:45)

Administratívne začlenenie v rámci Slovenska
- do roku 1960: Župa TURČIANSKA, kraj Žilina, okres Martin
- do roku 1997: kraj Stredoslovenský, okres Martin
- v súčasnosti: kraj Žilinský, okres Martin, samosprávny kraj (VÚC) Žilinský

HRUBKY

(Katarína, 22. 8. 2010 10:42)

tak sa pridávam stránka sa vydarila ale tie HRUBKY na HANBU sveta!!! a aspon niekde je ten náš mestský erb uvedený lebo ten paškvil čo sa teraz prezentuje nestojí za nič a pevne verím že čoskoro bude aj on nahradený :)

Gramatika

(Milan, 19. 7. 2010 13:46)

Je to chvályhodné, že Martin má takúto stránku. No ako mesto s Maticou slovenskou, slávnymi slovenskými rodákmi, by si zaslúžilo, keby túto stránku niekto skontroloval aj aj gramaticky. Veď toľko chýb nemajú ani Maďari, keď píšu v slovenčine!

martin je super

(michaela, 28. 4. 2008 11:10)

je to zaujimave aj ked nemusel tam tolko toho o martine pisat inak ok!!!

huste

(janko majitel , 16. 7. 2007 19:10)

ha ha ha

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA