Jdi na obsah Jdi na menu
 


                                             Trenčín
  Trenčín je krajským mestom.Cez Trenčín tečie rieka Váh.
    Blízko sú Trenčianské Teplice.V trenčíne je Trenčianský hrad.
                       Trenčín sa aj nazíva mestom mody.
                           
o meste      

Geografia

Trenčín je prirodzeným geografickým centrom stredného Považia. Z hľadiska administratívneho členenia Slovenskej republiky je správnym centrom Trenčianskeho kraja, ktorý tvorí 9 okresov: Bánovce nad Bebravou, Ilava, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Partizánske, Považská Bystrica, Prievidza, Púchov a Trenčín.

Vďaka svojej strategicky výhodnej polohe je Trenčín významným centrom obchodu, hospodárstva, kultúry a športu. Svoje sídla a pobočky tu majú mnohé inštitúcie a  spoločnosti. Dlhoročnú tradíciu v meste majú výstavy a veľtrhy, mesto je známe i ako mesto módy. V súčasnosti v ňom žije takmer 60 000 obyvateľov.

 

Poloha

18° 03' východnej zemepisnej dĺžky

48° 55' severnej zemepisnej šírky

Nadmorská výška 204 - 210 metrov nad morom
Rozloha mesta 8 199,70 ha
Počet obyvateľov 57 000 (k 1.1.2006)
Hustota osídlenia 720,05 na km2

 

 

     
Mapa Európy Mapa Slovenska

Trenčín sa nachádza v západnej časti Slovenska. Rovinnú Trenčiansku kotlinu, ktorá sa skláňa pozdĺž rieky Váh, uzatvárajú na východe masívy pohorí Považského Inovca a Strážovských vrchov, na západe výbežky Bielych Karpát.

Hlavným tokom v meste je rieka Váh, ktorá tvorí os aglomerácie v smere sever – juh.

Územie mesta sa nachádza v miernom klimatickom pásme. V roku 2003 boli v meste zaznamenané nasledovné poveternostné podmienky:

 

mesiac I. II. III. IV. V. VI. VII. VIII. IX. X. XI. XII.
teplota °C -0,8 0,9 6,0 10,1 18,6 21,8 21,6 19,5 13,7 6,6 3,1 -0,8
vlhkosť % 94,8 67,9 64,2 51,3 58,7 58,8 75,9 63,3 66,4 76,6 75,4 83,6

Trenčín sa skladá z 10 katastrálnych území: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie a Zlatovce.

Lesné spoločenstvá v meste môžeme zaradiť do dvoch vegetačných stupňov. Listnaté dreviny výrazne prevládajú nad zastúpením drevín ihličnatých, dominujúcou drevinou je buk.

V Trenčíne i okolí mesta sa nachádzajú viaceré minerálne vody miestneho významu, s nasledovnými charakteristikami:

 

Ukazovateľ

STN 757111 Kubra Orechové Záblatie Zlatovce
pH reakcia vody 8 6,16 6,84 6,10 6,03

vápnik

mg/l 332,60 757,10 435,70 290,80

horčík

125 mg/l 64,10 50,40 93,10 76,60

dusičnany

50 mg/l 0,70 19,00 2,20 1,30

chloridy

100 mg/l 22,00 33,90 4,40 7,90

železo

0,3 mg/l 0,98 0,00 0,73 3,36

mangán

0,1 mg/l  0,48 0,00 0,44 0,98

sírany

250 mg/l 55,00 270,00 37,00 134,00
HYSTORIA

História mesta Trenčín

Najstaršie archeologické nálezy

Trenčín patrí spolu s Nitrou a Bratislavou k trom najstarším mestám na Slovensku, ktoré kroniky spomínajú už v 11. storočí. Jeho strategicky kľúčová poloha v blízkosti troch karpatských priesmykov na križovatke obchodných ciest z neho vždy robila významný oporný bod a správne centrum celého stredného Považia.

Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka v Trenčíne a okolí už v Praveku pred 200 000 rokmi. Staroveké osídlenie reprezentuje sídelná lokalita Maďarovskej kultúry z 2. tisícročia pred n. l. z obdobia mladšej doby bronzovej na hradnej skale a pozostatky sídliska Lužickej kultúry z neskorej doby bronzovej z prelomu 2. a 1. tisícročia pred n.l. na hradnej skale a v priľahlej časti Breziny. V rovnakej lokalite odhalil archeologický výskum i pozostatky osídlenia ľudu Púchovskej kultúry z doby železnej. V 2. a 1. storočí tu existovalo opevnené sídelné a obchodné stredisko z obdobia neskorého Laténu, ktorého keltské obyvateľstvo udržiavalo obchodné vzťahy s Keltami na strednom Dunaji, ako o tom svedčí nález zlatej keltskej mince typu Athena Alknis a dve strieborné tetradrachmy typu Biatek bratislavských Bójov.

Už v storočiach pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk a ďalej povodím Moravy jedna z vetiev slávnej Jantárovej cesty, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Zo severu privážali vzácny jantár, za ktorý platili luxusnými výrobkami antických remeselníkov a vínom.

RÍMSKY NÁPIS na hradnej skale - rodný list mesta

Na prelome nášho letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene prichádzajúce na územie západného Slovenska zo severu a západu. Najznámejší z nich boli Kvádi, ktorí spolu s Markomanmi, sídliacimi na susednej južnej Morave, viedli časté boje s légiami Rímskej ríše. K najvýznamnejšiemu stretu oboch súperov došlo v čase tzv. Markomanských vojen, keď sa víťazná II. légia pomocná dostala až do oblasti Trenčína, kde na prelome rokov 179 – 80 prezimovala. Túto udalosť pripomína známy Rímsky nápis na hradnej skale, ktorý radí Trenčín do exkluzívnej skupiny európskych miest s antickou minulosťou. Treba pripomenúť, že najvýznamnejší grécky geograf, kartograf a polyhistor Klaudios Ptolemaios (90 –168), uvádza vo svojom diele Geográfiká obchodnú stanicu Leukaristos za Dunajom, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou totožná s Laugariciom a teda Trenčínom. Viac informácií : Laugaricio - Trenčín a okolie v rímskej dobe

Prvé písomné pramene o meste

V zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Vzhľadom k dobe založenia biskupstva v poslednej tretine 10. storočia, je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom. Nepriamym dokladom o existencii Trenčína je i zmienka v tzv. Maurovej  legende pred rokom 1074, pojednávajúcej o  pustovníkoch sv. Benediktovi a Svoradovi, ktorí  žili v 11. storočí na Skalke pri Trenčíne.

Kozmasova Kronika Čechov spomína, že roku 1091 ušiel český kniežací syn Břetislav pred svojim otcom, kniežaťom Vratislavom do uhorskej krajiny na miesto Bán (Bánovce, Bánov) neďaleko hradu Trenčín.

Samotné mesto Trenčín sa spomína v tzv. Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 ako mýtna a trhová osada pod Trenčianskym hradom. Zdá sa, že napriek maďarskému záboru sa na okolí Trenčína udržala pôvodom slovanská šľachta. V roku 1241 sa spomína trenčiansky župan Bogomer (Bohumir), ktorý viedol obranu Trenčianskeho hradu proti Tatárom. Tatársky vpád, ktorý v tomto a nasledujúcom roku vyľudnil značnú časť Uhorska, smeroval jedným prúdom zo severnej Moravy Vlárskym priesmykom koncom apríla na Trenčín. Podhradská osada bola zrejme zničená, ale samotný hrad, v tom čase isto aspoň z časti kamenný, útoku odolal.

Trenčín v období Matúša Čáka Trenčianskeho

O polstoročie neskôr zažil Trenčín obdobie svojej najväčšej slávy. Matúš Čák zvaný Trenčiansky a toho mena už tretí, urobil z neho centrum svojich rozsiahlych dŕžav. Po jeho smrti v roku 1321 pripadol Trenčín opäť uhorskému panovníkovi, ktorým bol vtedy Karol Róbert z Anjou. Ten mu potvrdil mestské výsady, ktoré mu udelil pravdepodobne už Matúš Čák. Trenčín tak získal aj právo ohradiť sa hradbami. Mestské opevnenie z 15. storočia, pozostávajúce z jednoduchého hradobného pásu s dvoma bránami, naväzovalo na opevnenie hradu a spolu s opevneným okrskom farského kostola tzv. Marienburgom, tvorilo jednotný ucelený fortifikačný systém.

História slobodného kráľovského mesta

V roku 1412 udelil cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu. Tým sa zaradil medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva.

V polovici mája 1528 obľahli Trenčiansky hrad, ako najvýznamnejšiu pevnosť vzdorkráľa Jána Zápoľského vojská Ferdinanda I. Habsburského pod velením generála Johana Katzianera. 28. júna hrad kapituloval. Mesto bolo vtedy už vypálené, vyrabované a spustošené. Poškodené boli aj mestské hradby. Po ich oprave v roku 1543 pristúpil mestský magistrát k úprave oboch mestských brán. Najmä Dolná „Turecká“ brána bola zosilnená polkruhovým barbakanom s menšou vežou.

Opravený bol i Farský kostolkaplnka (karner) sv. Michala. Zničený františkánsky kostol za hradbami na predmestí však už neopravili i keď jeho múry stáli až do roku 1596. Zobrazuje ich i prvé známe zobrazenie Trenčína, veduta mesta z roku 1580.

Obavy neboli zbytočné, ako to ukázal už rok 1599, keď sa plieniace hordy krymských Tatárov v službách osmanského sultána dostali až k Trenčínu a spustošili široké okolie. V roku 1604 však mesto osud neminul a Bočkajovi hajdúsi v ňom napáchali strašné škody. K nim sa vzápätí pridali napäté vzťahy mestského magistrátu k novému hradnému pánovi Štefanovi Ilešházimu, sprevádzané vzájomnými potýčkami a krivdami. Katastrofa sa opakovala o necelých 20 rokov neskôr, keď sa Trenčína zmocnili rabujúce vojská Gabriela Bethlena.  A aby toho nebolo dosť, postihla mesto v roku 1625 povodeň. V rokoch 1644-1645 bol Trenčín opäť ohrozovaný povstaleckými vojskami Juraja I. Rákociho. Mor v roku 1656 zabil vyše 300 obyvateľov. Opätovný vpád osmanských vojsk postihol stredné Považie v roku 1663. Pri útoku na mesto 2. októbra Turci Trenčín ani hrad síce nedobili, ale zapálili predmestia a pri obrane mesta padlo viac ako 300 mešťanov a vojakov hradnej posádky, ďalších odvliekli do otroctva a na okolí vypálili 17 dedín.  O 15 rokov neskôr (1678-1683) pustošili okolie Trenčína vojská Imricha Tököliho. Posledná, avšak najväčšia katastrofa postihla Trenčín v období stavovského povstania Františka II. Rákociho. Kurucké vojská síce nedobyli hrad, ale 14. 2. 1704 obsadili mesto pod ním. I keď sa zanedlho 2. mája boli nútené stiahnuť, blokáda pretrvala po štyri roky. Zúril hladomor a choroby a na dôvažok 14. 5. 1708 vypukol katastrofálny požiar, ktorý zničil alebo vážne poškodil 195 domov, kostol piaristov a taktiež mestské opevnenie, ktoré už nebolo opravené. Zdalo sa, že morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1710 a ktorej padlo za obeť vyše 1000 ľudí, zasadí mestu ranu z milosti. Ale už v roku 1715 si ďalšia vlna morovej nákazy vyžiadala životy ďalších 222 obyvateľov mesta. Tieto katastrofy, spôsobili škody za viac ako 460 tisíc zlatých a čo do utrpenia a strát nemali v dejinách slovenských miest obdobu.

Druhá polovica 16. a 17. storočie nepriniesli iba samé pohromy. Stali sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry. Od druhej polovice 16. storočia sa v Trenčíne usádzali prví novokrstenci (Habáni), ktorí podnietili vznik neskôr charakteristickej trenčianskej majolike (foto).

Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny a Bielohorskej porážke sa do Trenčína a okolia sťahovali utečenci z Českého kráľovstva a najmä Moravy. Už v roku 1637 založil Jan Václav Vokál z Prahy v Trenčíne prvú kníhtlačiareň. Fungovala do roku 1664. Za necelé tri desaťročia tu vzniklo okolo 250 tlačí. Na jej tradície neskôr v 19. storočí nadviazala činnosť Ganzelovej tlačiarne a podniku F. Škarnitzla.

Utrpenie, vojny a katastrofy sa Trenčínu nevyhýbali ani v ďalších rokoch. V roku 1790 postihol mesto katastrofálny požiar, ktorý zničil takmer celé vnútorné mesto a ťažko poškodil Farský kostol a faru. Dal tiež definitívnu bodku za slávou Trenčianskeho hradu, z ktorého zostali iba ruiny. Zvýšené zaťaženie a bremená priniesli i napoleónske vojny. V roku 1805 cez Trenčín prechádzal ruský cár Alexander I. na svojej ceste k Slavkovu. Po prehratej bitke sa tadiaľto i vracal. V roku 1814 prešlo cez Trenčín 36 tisíc mužov ruskej armády  tiahnucej k Lipsku.

Najväčšia povodeň postihla Trenčín v auguste 1813. Zničila úrodu na poliach, poškodila mnoho domov a stála životy 44 obyvateľov mesta. Katastrofa rakúskej armády v bitke pri Sadovej (Hradci Králové) 3. 7. 1866 sa nepriamo dotkla i nášho mesta. K Trenčínu sa sťahovala časť porazených rakúskych vojsk. Epidémia cholery, ktorá vypukla najmä medzi množstvom ranených vojakov, sa preniesla i na civilné obyvateľstvo, v auguste a októbri si vyžiadala niekoľko desiatok životov. V rakúsko – pruskej vojne bojoval i trenčiansky 71. peší pluk, ktorý bol od roku 1880 natrvalo umiestnený v Trenčíne.

Ešte v roku 1874 sa Trenčín stal posádkovým mestom i pre 15. honvédsky (domobranecký) pluk. Oba útvary boli doplňované odvedencami zo stredného a horného Považia. Najmä 71. peší pluk sa stal známym ako „drotársky regiment“.

Rakúsko – Uhorské vyrovnanie nemilým spôsobom postihlo i Trenčín. Zo slobodného kráľovského a neskôr municipiálneho mesta (právne bolo na úrovni župy) klesol od roku 1867 na úroveň „obce so zriadeným magistrátom“ a bol podriadený trenčianskemu županovi.

Trenčín - významné hudobné centrum na Slovensku

Ako je všeobecne známe, v roku 1649 sa v Trenčíne usadili jezuiti a už o tri roky začali vyučovať v škole. Trenčín bol vtedy mestom s prevahou slovenského obyvateľstva (neboli tu prakticky Nemci ani iné národnosti ako napr. v Bratislave, Trnave a pod.), ktoré bolo takmer výlučne evanjelickej konfesie. Jezuiti teda začali v Trenčíne pôsobiť aj v súvislosti s rekatolizáciou a ich kolégium sa stalo čoskoro jedným z najdôležitejších na celom území dnešného Slovenska: v roku 1655 začal v Trenčíne fungovať noviciát, v roku 1657 bola otvorená nová budova kolégia, v ktorom bola aj divadelná sála (theatrum), v roku 1694 vznikol aj šľachtický konvikt (convictus nobilium). V súvislosti s rýchlym rozvojom trenčianskeho jezuitského kolégia sa rozvíjala aj hudba, ale napríklad aj divadlo (hudobné divadlo), ktoré bolo dobrým nástrojom pôsobenia na obyvateľstvo. Ešte pred otvorením divadla no aj potom hrali jezuiti divadlo - školské hry i s hudbou (so slávnostným zvukom trúbok a tympánov) aj na námestí (pompézne predstavenia najmä na Božie telo, na Veľkú noc) a tieto hry zanechali podľa kronikárov veľký vplyv na protestantské obyvateľstvo. Spolupracovali pritom aj s hudobníkmi farského kostola. Vzácny doklad nadkonfesionálnej spolupráce sa zachoval z tejto doby (z rokov 1658-68) práve z Trenčína: evanjelici posunuli svoje bohoslužby tak, aby ich, resp. mestkí hudobníci (trubači) mohli hrať na veľkých slávnostiach aj u jezuitov. Veľkým mecénom trenčianskych jezuitov bol novomestský prepošt M. Lippay, zásluhou ktorého boli napríklad zakúpené kostýmy až v Benátkach. Trenčianski jezuiti spolupracovali v oblasti hudobného divadla s poprednými skladateľmi, ktorí komponovali pre jezuitské kolégiá aj v Rakúsku, napríklad hudbu k hre „Vindicta Sancta in Alexandro Hierosolymorum patriarcha“ (1699) skomponoval neskorší basista Cisárskej dvorskej kapely vo Viedni Caspar Liedmayr (1669-1724).

            Keď sme už začali divadlom, resp. hudobným divadlom, tak to dokončíme : trenčianski jezuiti hrali hudobné divadlo aj v 18. storočí – až do zrušenia rádu (v roku 1773). Z Trenčína sa zachovali aj veľmi cenné pramene v tejto oblasti – napríklad „Musica Theatralis“ viedenského rodáka a žiaka trnavského jezuitského kolégia Josepha Umstatta (1761), ďalej kompletne zhudobnená pašiová hra Josefa Schreiera v slovenskom jazyku z roku 1768 („Opera a duetto de Amara Passione D. N. J.C.“), alebo niekoľko fašiangových paródií, z ktorých najzaujímavejšia je zhudobnená paródia filozofickej dišputy („Syllogismus de ente rationis“ – O podstate, resp. o pôvode rozumu), ktorá sa pripisuje významnému českému skladateľovi F. X. Briximu.

Na tradíciu jezuitského hudobného divadla nadviazali piaristi, ktorí v roku 1776 prevzali školu a kostol. Jedna z najzaujímavejších fašiangových skladieb za chovaných u nás vôbec, je už z piaristickej éry (ktorá trvala až do barbarského zrušenia reholí v roku 1950): je to skladba na latinsko-slovenský text „Rekviem jak pijem, taj pijem“ (mohli by sme povedať akési „pochovávanie basy“ v učenom, vzdelanom prostredí kláštora). Početné podobné skladby sa zachovali najmä v odpise P. Augustína Šmehlíka (v Trenčíne pôsobil ako regenschori a pedagóg v rokoch od r. 1800 až do smrti 1844), napríklad zábavné kánony o tabaku, žabách a pod. od piaristu P. Norberta Schreiera (syna pred chvíľou spomínaného Josefa Schreiera), jednej z najvýznamnejších postáv našich cirkevných dejín v 18. storočí vôbec (nielen čo sa týka hudby).

            Jezuitská éra kolégia a tohto kostola bola významná nielen pre hudobné divadlo, kde patrí Trenčín k najvýznamnejším miestam na Slovensku, ale aj pre samotnú hudbu. Jezuiti dávali veľký dôraz na hudobnú výchovu, čiže aj ich žiaci mali často výborné hudobné vzdelanie, no popritom jezuiti zamestnávali aj svetských (platených) hudobníkov: organistov, regenschori, lebo jezuita, člen rádu sa zriedkakedy mohol venovať hudbe úplne. Najznámejším svetským hudobníkom z jezuitskej éry kolégia a kostola bol Ján Ignác Ambro, organista v rokoch 1748-1765, ktorý prišiel do Trenčína z Bojníc (jeho predchodca Jozef Pinkay bol dokonca skladateľ). Ambro obohatil trenčiansku zbierku o mnohé vzácne hudobniny, jeho repertoár bol veľmi bohatý, moderný, zahŕňal najmä skladby talianskych, juhonemeckých a rakúskych skladateľov,  ako napr. J. A. Hasse (významný nemecký operný skladateľ, jeden z vrcholných predstaviteľov neapolskej opernej školy), ďalší Neapolčania N. Porpora významný pedagóg) a F. Durante, slávny G. B. Pergolesi, vynikajúci spevák V. B. Faitelli alebo nemecký benediktín Fr. M. Königsberger, od ktorého sa zachovali v trenčianskej zbierke unikátne sinfonie (zoznam by bol dlhší – G. Gonelli, G. J. Donberger, J. G. Zechner a mnohí iní). Trenčianski jezuiti už veľmi zavčasu poznali nielen aktuálnu dobovú barokovú hudbu, ale aj hudbu nového štýlového smerovania – klasicizmu.

Trenčín patrí k najstarším miestam výskytu skladieb J. Haydna (1765) a C. Dittersa von Dittersdorfa, najmä symfónií týchto dvoch vynikajúcich majstrov hudobného klasicizmu (hrali sa v kostole na začiatku a počas bohoslužby už v 60. rokoch 18. storočia). V týchto tendenciách, t. j. výbornej znalosti dobového repertoáru pokračovali piaristi – veď najstaršie známe odpisy diel W. A. Mozarta a L. van Beethovena pochádzajú tiež z Trenčína (1787, resp. 1811).

            V tomto veľmi stručnom prehľade hudobných dejín Trenčína nemožno zabudnúť na skutočnosť, že mesto malo centrálne postavenie na strednom Považí aj v hudbe. Jeho pozitívny vplyv na hudobnú kultúru sa prejavoval tak smerom od Nového Mesta nad Váhom až po Žilinu (Dubnica, Ilava, Považská Bystrica, Púchov, Pruské a ďalšie menšie centrá). Význam Trenčína ako hudobého centra však ďaleko presiahol stredné Považie. Trenčín patril v minulosti - a vďaka vzácnej zbierke jezuitov a piaristov dodnes patrí - k najvýznamnejším hudobným centrám na Slovensku.

Rozvoj kultúry v Trenčíne

Pre rozvoj kultúrneho života  v našom meste mal veľký význam vznik viacerých spolkov v druhej polovici 19. storočia. Organizovaniu kultúrnych podujatí sa venoval Trenčiansky spoločenský kruh, v roku 1873 vznikol Trenčiansky spevácky spolok.

O charitu najmä pre chudobné deti sa formou usporadúvania kultúrnych a zábavných podujatí starali Trenčiansky ženský spolok a Izraelitský ženský spolok. Nezanedbateľnú úlohu v kultúrnom živote mesta hral i Dobrovoľný požiarny zbor ustanovený v roku 1873. V roku 1877 bol v Trenčíne založený Prírodovedný spolok župy Trenčianskej pod predsedníctvom Dr. Karola Brančíka, ktorý sa stal najvýznamnejším kultúrnym spolkom nielen mesta ale i celej župy. V roku 1912 sa spojil s novovzniknutou Muzeálnou spoločnosťou župy Trenčianskej a inicioval vznik múzea, ktoré v meste pôsobí dodnes. Jeho prvým riaditeľom sa stal opäť Dr. Karol Brančík.

O výchovu širších vrstiev obyvateľstva sa od roku 1904 starala Ľudová knižnica, ktorá požičiavala knihy zadarmo. Na jej tradície nadväzuje dnešná Verejná knižnica Michala Rešetku.

Trenčín bol oddávna i významným školským centrom. V roku 1437 sa tu spomína rektor Ján, čo dokladá existenciu mestskej školy v tom čase. V roku 1572 dal mestský magistrát  postaviť novú budovu školy, pre značný počet žiakov dochádzajúcich zo širokého okolia. Župan Štefan Ilešházi nechal začiatkom 17. storočia postaviť ďalšiu školu pre deti úradníkov a zamestnancov. Dlhú históriu malo za sebou Piaristické gymnázium. Jeho vznik sa viaže k roku 1647. Jezuiti založili v Trenčíne vlastnú školu, ktorá sa v roku 1649 zmenila na vychýrené gymnázium. Študoval tu napríklad Samuel Timon, zakladateľ kritickej uhorskej históriografie, či vynikajúci matematik a astronóm Maximilian Hell. Na staršie tradície nadviazalo i Trenčianske gymnázium, pred rokom 1918 nazývané Vyššie kráľovské katolícke gymnázium a  po tomto dátume Čsl. štátne vyššie reálne gymnázium. Súkromné reálne gymnázium, ktoré založila trenčianska židovská náboženská obec, sa udržalo iba niekoľko rokov. V meste fungovala i meštianska škola a konfesionálne základné školy, katolícka (dievčenská), evanjelická a židovská. Pred rokom 1848 vznikol Ústav pre výchovu šľachtičien, v roku 1877 premenený na Štátnu vyššiu dievčenskú školu, ktorá dostala v roku 1907 novú budovu (dnešné gymnázium). Bola to v tom čase najkrajšia a najväčšia stavba v celej župe. O výchovu učňovského dorastu sa od roku 1872 starala „pokračovacia škola“, neskôr premenená na Učňovskú školu.

V školskom roku 1919/20 bola zriadená Československá štátna obchodná škola a v roku 1927 premenená na Štátnu československú obchodnú akadémiu. V roku 1937 sa presťahovala do novej budovy na Sihoti a bola pomenovaná po Dr. M. Hodžovi.

Na prahu súčasnosti

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prichádza do Trenčína priemysel a modernizuje sa dopravné spojenie s inými oblasťami Rakúsko – uhorskej monarchie. V roku 1883 dosiahla Trenčín Považská železnica, s napojením na Košicko - bohumínsku trať, ktorá stimulovala vznik miestneho priemyslu. Trenčín získal spojenie s Viedňou i Budapešťou a taktiež prístup k sliezskemu uhliu. Stával sa významným obchodným a priemyselným centrom. Okrem odevného, sa rozvíjal i potravinársky a strojársky priemysel. V 80. rokoch vznikol Kornhauserov liehovar, ku ktorému  v roku 189 pribudla i výroba droždia. V roku 1905 začala pracovať Prvá továreň na slivovicu a koňak (neskorší Slovlik). Výroba vrtákov v dielni B. Singera bola jediná v celom Uhorsku. Zo staršej Továrne na nábytok  s parným pohonom  vznikla v roku 1907 Prvá trenčianska nábytková a drevospracujúca továreň. V roku 1906 vynálezca priemyselných výbušnín Titanit Norbert Czeipek postavil za mestom Továreň na bezpečnostné výbušniny Czeipek. Titanit však nedokázal konkurovať dynamitu a továreň po prvej svetovej vojne zanikla. Omnoho väčší úspech mala továreň na spracovanie vlny, ktorú v roku 1906 založili francúzsky podnikatelia, bratia Thibergionovci. I keď továreň menila názvy („tibergienka“, Merina), výroba v nej pokračuje dodnes.

Začiatkom 20. storočia prenikali do Trenčína mnohé moderné vymoženosti zvyšujúce kvalitu života v meste. V roku 1905 bol zavedený telefón, v roku 1907 bolo do skúšobnej prevádzky uvedené elektrické osvetlenie verejných priestranstiev, v roku 1909 sa začalo s výstavbou modernej kanalizačnej siete  a v rokoch 1910 – 11 mesto vybudovalo verejný vodovod. Rýchly bol nástup nového kultúrneho média – kina. V roku 1906 premietal „Elektro-Bioskop“ až štyrikrát denne a budapeštianska „Uránia“ ponúkala „kultúrno – osvetové divadlo“ s premietaním obrazov. Prvé stále kino „Apollo“  premietalo od roku 1907. Od roku 1912 ponúkal Trenčanom oddych a zotavenie lesopark Brezina, svojmu účelu slúžiaci dodnes.

Športový život sa v Trenčíne začal organizovať v 90. rokoch 19. storočia.  Trenčiansky športový kruh sa venoval veslárstvu, šermu, tenisu, korčuľovaniu a krátko mal i cyklistický oddiel. Ukážkový futbalový zápas sa v Trenčíne hral v roku 1904 pri príležitosti návštevy arcikniežaťa Fridricha a arcikňažnej Izabely. Pravidelne sa však futbal začal hrávať až od roku 1908. Masovejšiu základňu členstva ponúkal Trenčiansky telovýchovný spolok založený v roku 1904. Organizoval gymnastické cvičenia, mal šermiarsky a strelecký oddiel a taktiež tenisové kurty. Na staršie tradície nadväzuje dnešný TTS Trenčín.

 24. mája 1914 predviedol známy letec, dolnozemský Slovák Andrej Kvasz prvý vzlet lietadla ťažšieho ako vzduch na Považí.

Obdobie prvej svetovej vojny sa do dejín Trenčína zapísalo známou vzburou vojakov trenčianskeho 71. pluku v srbskom Kragujevaci 2. júna 1918. 44 vojakov pluku bolo za účasť vo vzbure popravených.

Nový rozmach hospodárskej a priemyslovej základne Trenčína nastal po vzniku Československej republiky v roku 1918. Rozvíjala sa naďalej kultúra a školstvo. V Trenčíne dnes pôsobí viacero stredných škôl. Gymnázium Ľ. Štúra, Piaristické gymnázium J. Braneckého, Obchodná akadémia Dr. M. Hodžu, Stredná zdravotnícka škola, Stredná priemyselná škola odevná, Stredná priemyselná škola stavebná Emila Belluša. Z  vysokých škôl má v Trenčíne sídlo Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka a Vysoká škola manažmentu.

 

Ďalšie užitočné zdroje informácií:

Kol: Androvič Š.: Letectvo v Trenčíne, Bratislava, Alfa, 1987

Babičová K., Hábl V., Učníková D.: Ilešháziovci. Rodová zbierka obrazov, Trenčín, Laugar, 1998

Branecký, J.: Trenčín, Trnava..., SSV, Trnava, 1939

Branecký J.: Fráter Johanes, Trnava, SSV, 1929

Branecký j.: Zo starého Trenčína, L. Gansel, 1928

Branecký J.: Skalka podľa historických dokumentov, Trnava, SSV, 1929

Branecký J.: Trenčín 179 – 1930, Turčiansky sv. Martin, KÚS, 1930

Branecký J. (Rektor): Čo si máme pozrieť v Trenčíne

Brunovský F., Fiala A., Nešporová T., Šišmiš M.: Trenčiansky hrad, Martin, Osveta, 1991

Dohnány Ľ. : Trenčiansky hrad, Trenčín, vlastným nákladom, 1937

Hamaj J.: Sprievodca po Trenčíne a okolí, L. Gansel, 1925

Holák, J.: Beda odsúdeným, Osveta, Bratislava, 1974

Laugaricio-zborník historických štúdií, Košice, Východosl. Nakladateľstvo, 1980

Medvecký G.: Trenčín v umení, Trenčín,. Trenčianske podniky, 1967

Menclová D.: Hrad Trenčín, Bratislava SVKL, 1956

Strohnerová Ľ.: Trenčín –regionálna bibliografia, 1990

Strohnerová Ľ, Veliký I.: Ulice a námestia mesta Trenčína, Trenčín, 1999

Strohnerová Ľ, Halúsková E.: Skalka pri Trenčíne, miesto legiend a pútí, Trenčín, 1996

Šišmiš M. a kol.: Trenčín a okolie, Bratislava, Obzor, 1974

Šišmiš M.: Trenčín – remeslá, tlačiarne, architektúra, Bratislava, Alfa, 1985

Šišmiš a kol.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1.

Šišmiš a kol.: Trenčín. Vlastivedná monografia 2.

Vlastivedný zborník Múzea a hradu v Trenčíne, Bratislava, Slavín, 1969

Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea, 1970

Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea, 1971

Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea, 1972

Povesti a legendy

 

  • Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho
  • Studňa lásky
  • Tajná chodba na Trenčiansky hrad
  • Strašidelné väzenie Pavla Baračku
  • Povesť o nešťastnej láske Kataríny Szuňoghovej
  • Prípad mŕtvej barónky
  • Trenčianski kati
  • Legenda o pustovníkoch Svoradovi a Beňadikovi

     

    Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho

    Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé stáročia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Prvý Čák bol vraj Sabolčovým vnukom.

    I Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec  doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Striedavou podporou jednotlivých pretendentov na trón, od ktorých si nechal potvrdzovať a legalizovať svoje násilné zábory a lúpeže, sa domohol obrovského majetku a moci. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 – 90 hradov a asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier“, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. A tých mal Matúš viac ako dosť. Od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc bola nezlomená, ale bez dôstojného dediča a nástupcu.

    Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. To muselo vŕtať hlavou už jeho súčasníkom, a o to viac fascinovalo neskorších bádateľov, „záhadológov“ a romantikov všetkého druhu.

    Že by sa takýto mocný a bohatý veľmož nepostaral o veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku, sa zdalo nepredstaviteľné. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Podozrivo to však pripomína legendu o smrti hunského Attilu, „Biča božieho“.

    Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na veľkej Skalke, kde je aj pochovaný.

    Skutočnosť je asi triezvejšia. Matúš zrejme naozaj zomrel na Trenčianskom hrade v období, keď ho obliehalo kráľovo vojsko, alebo keď sa ešte len k hradu blížilo. Vzhľadom k množstvu svojich zarytých nepriateľov, nenávisti cirkvi a pochybnej vernosti niektorých svojich druhov (viacerí ho už zradili) tušil, že ani po smrti nemôže dúfať v zhovievavosť. Zrejme neveril ani v schopnosti svojho designovaného nástupcu Štefana Čecha, a tak sa nechal niekoľkými svojimi vernými pochovať v tajnosti a miesto svojho posledného odpočinku prikázal utajiť. A nemýlil sa Štefan, hrad neudržal a krátko po Matúšovej smrti sa bleskurýchle rozpadli jeho dŕžavy. Kto mohol hľadal milosť u kráľa. Tí ktorí Matúša pochovali možno padli pri poslednej obrane hradu, alebo ak prežili zachovali svoje tajomstvo až do smrti. O tom sa môžeme iba dohadovať.

    Ani s tými pokladmi to asi nebude také horúce. Matúš sa napriek cirkevným kliatbam (v tom čase nič neobvyklé) pokladal za dobrého kresťana, o čom svedčí i to, že podľa niektorých údajov mu napriek interdiktu chodil tajne na Trenčiansky hrad skalský opát Ján slúžiť omše. Kresťanom, ako je známe, žiadne poklady do hrobu nevkladajú. A tak poklady zrejme rozkradli tí, čo k nim mali po Matúšovej smrti prístup a čo zostalo, toho sa zmocnilo kráľovské vojsko. Zostala iba legenda.

    Studňa lásky

    K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade  sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

    Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima.

    V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolísa v rozmedzí 12 –15 metrov.

    Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

    Tajná chodba na Trenčiansky hrad

    Trenčiansky a liptovský dedičný a večný župan Štefan I. Ilešházi bol nielen mocným a bohatým magnátom, ale i jedným z najvýznamnejších predstaviteľov luteránskej viery v Uhorsku. Nečudo, že jeho vzťahy s vládnucou habsburskou dynastiou boli často dosť napäté. I keď s arcivojvodom Matyášom vo Viedni vychádzal vcelku korektne, s pražským dvorom cisára Rudolfa II. mal neustále spory. Nevraživosť vyvrcholila v koncom 16. storočia.

    Štefan v roku 1581 vyženil so svojou druhou manželkou Katarínou Pálfiovou okrem iných majetkov i dve vinohradnícke záhorské mestečká Pezinok a Svätý Jur, ktoré mu prinášali každoročne bohaté dôchodky. Bohatý, sebavedomý magistrát oboch mestečiek sa chcel zbaviť poddanskej závislosti a vstúpiť do stavu slobodných kráľovských miest. Ponúkol preto Ilešházimu výkup z poddanstva a získal pre tieto snahy i podporu cisára, čo bolo vcelku pochopiteľné. Rudolf by tak nielen obmedzil bohatstvo a moc nepohodlného uhorského magnáta, ale získal by i ďalší značný príjem do  cisárskej pokladnice. S tým však Štefan Ilešházi zásadne nesúhlasil, a zrejme sa svojím názorom na cisársku politiku ani veľmi netajil. Spor vyvrcholil v roku 1601. Aj keď Uhorský snem Štefana sprvu vlažne podporil, neuchránilo ho to od obžaloby z vlastizrady a urážky cisárskeho majestátu, čo boli v tom čase hrdelné zločiny. Kráľovský fiškus Štefan Šomodi predvolal Ilešháziho pred Uhorský snem.

    V marci 1603 vydal predseda uhorskej komory Mikuláš Ištvánfy na nátlak pražského dvora uznesenie, ktorým bol Štefan Ilešházi odsúdený na stratu hrdla a majetkov. Ten však na vykonanie rozsudku nečakal a ušiel ku krakovskému palatínovi do Poľska. Nie však s prázdnymi rukami. Pobral toľko majetku koľko vládal odniesť. Jeho príbuzný Farkaš Esterházy vraj za ním poslal ešte 39 000 toliarov a iné cennosti, takže keď sa na Trenčiansky hrad dostavili vyslanci kráľovskej komory prevziať Štefanov majetok, väčšina cenností už bola mimo ich dosah. To pravdepodobne cisára značne rozhnevalo, a tak listom  prísne nariadil trenčianskemu magistrátu, že musí zabrániť Ilešházimu v prístupe na Trenčiansky hrad.

    Trenčianski radní sa tak ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Odporovať cisárovi nemohli a ťahať sa za prsty s neobľúbeným, ale mocným a tvrdým hradným pánom tiež nechceli. Doba bola neistá, Bočkajovo povstanie viselo vo vzduchu a víťaz nebol vopred jasný. Odpísali teda cisárskej komore, že „Ilešházi má na hrad tajný vchod a že oni mu vo vstupe zabrániť nevedia“. Išlo síce o dosť priehľadnú výhovorku, ale táto kľučka dala vzniknúť povesti o tajnej chodbe na Trenčianskom hrade.

    Nešlo však pravdepodobne o celkom novú  myšlienku a zdá sa, že inšpiráciou pre fintu trenčianskych mešťanov sa stali staršie mýty, možno ešte z čias Matúša Čáka. V staršej literatúre sa totiž objavujú dohady o tajnej chodbe, ktorá v jeho časoch viedla z hradu na Skalku a ktorou vraj mal uniknúť zo svojho obliehaného sídla pred svojou smrťou v roku 1321. Taktiež v súvislosti s hradou studňou sa spomína legenda, že vraj raz do nej vypustili kačku a tá vyplávala na Váhu. Aj bočná slepá chodba, ktorá odbočuje zo studničnej šachty približne v jednej tretine jej hĺbky a je zrejme výsledkom neúspešného pokusu o nájdenie prameňa, bývala niekedy považovaná za tajnú cestu na Skalku. Nový impulz dal týmto povestiam nález podzemnej chodby pred Dolnou mestskou bránou, pri úpravách okolia niekdajšieho barbakanu v 50. rokoch 20. storočia a objavenie ďalšej vetvy tejto chodby pri stavbe nových objektov v tejto časti mesta asi 40 rokov neskôr.

    Opäť sa medzi obyvateľmi i v miestnej tlači objavili dohady o tajnej chodbe na hrad.  Skutočnosť však bola iná. Išlo o spojovaciu podzemnú komunikáciu, ktorou bolo možné zásobovať a podporovať obrancov barbakanu pri uzavretí mestskej brány padacou mrežou a jej zatarasení. Táto spojnica umožňovala i bezpečný ústup v prípade hroziaceho dobytia barbakanu nepriateľom. Koniec koncov, čo by to bolo za tajnú chodbu, ktorá by ústila na najfrekventovanejšom mieste vtedajšieho mesta. Ak si predstavíme, akú obrovskú námahu dalo iba vykopanie hradnej studne v tvrdej skale, je predstava o tajnej chodbe z hradu absurdná. Navyše pri častom striedaní majiteľov a držiteľov hradu by takáto „tajná“ chodba určite neostala tajnou nadlho.

    V tejto súvislosti hodno spomenúť ako sa Štefan Ilešházi porátal s kráľovským fiškusom Štefanom Šomodim, ktorému pripisoval hlavnú zásluhu na svojom odsúdení. Po tom, čo sa v roku 1604 pridal k  stavovskému povstaniu Štefana Bočkaja vrátil sa na svoje majetky a na Trenčiansky hrad. V noci 30. augusta 1606 dal svojimi ozbrojencami Šomodiho vytiahnuť z jeho trnavského domu, dopraviť do Trenčína a bez súdu obesiť pri dolnej mestskej bráne, spolu s vykonávateľom konfiškácie Štefanových majetkov, kráľovským tridsiatnikom Matejom Kološvárim.  Telo vraj pre výstrahu viselo na šibenici päť hodín, kým ho sňali a vydali Šomodiho vdove. Nemenej krutým spôsobom sa v roku 1605 porátal s vodcom hajdúchov Belošičom, nazývaným Biely Steč, ktorý spôsobil značné škody na majetkoch Štefanovho priateľa Juraja Thurzu v Bytči. Nechal ho bez milosti sťať.

    Strašidelné väzenie Pavla Baračku

    Neďaleko Hornej „Vodnej“ mestskej brány stál v 16. storočí meštiansky dom, približne v miestach, kde dnes stojí budova VÚB. Podľa povesti, ktorú uvádza J. Branecký, sa v tomto dome okolo polovice 19. storočia obesila akási bosorka. Čerti z nejakého dôvodu nevzali jej dušu do pekla, ale spolu s ňou strašili po nociach v inkriminovanom dome.

    Keďže pre veľký hurhaj a hluk  tu nechcel nikto bývať, pôvodný majiteľ predal dom kapitánovi Trenčianskeho hradu a trenčianskemu podžupanovi Pavlovi Baračkovi, ktorý sa vraj nikoho a ničoho nebál. Priveľmi agilné strašidlá však nedali pokojne spávať ani jemu. A tak prišiel na výborný nápad.

    Pod jeho právomoc patrilo i väzenie na Trenčianskom hrade, preplnené zlodejmi, vrahmi a lotrami najrôznejšieho druhu. Štyroch zbojníkov, tak či tak odsúdených na smrť dal vhodiť do pivnice svojho strašidelného domu. Na druhý deň boli dvaja z nich po smrti a dvaja boli v takom stave, že kat im už iba ušetril trápenie, keď ich na mieste sťal. Baračkov experiment mal vraj taký úspech, že zločinnosť v Trenčianskej župe poklesla na minimum. Zbojníci a lúpežníci sa sťahovali do vzdialenejších krajov, len aby sa vyhli „pekelnému“ väzeniu trenčianskeho hradného kapitána.

    Tradícia sa zrejme ujala, nakoľko po Baračkovej smrti kúpil dom Juraj Motešický, ktorý ho premenil na stálu väznicu. Z bezpečnostných dôvodov tu v roku 1827 zriadili i kaplnku, pretože niekoľkí väzni vodení na omše do farského kostola využili príležitosť a ušli. Presnejší popis strašidiel podal 24. decembra 1665 Juraj Chlebaňa z Trenčína, odsúdený za krádež barana z ovčinca senátora Szilvaya.  Podľa jeho podania bolo čertov presne dvanásť plus bosorka na reťazi. Čerti boli vraj zarastení čiernou srsťou a na nohách mali konské kopytá. Bosorka bola taká škaredá, že sa chudák Juro na ňu ani nevládal pozerať. Všetci spolu začali o polnoci tancovať a vrieskať. Ako spestrenie programu chrlili dusiaci sírny dym. Chlebaňove údaje do istej miery potvrdil aj väzenský strážnik, ktorého vraj pekelný hluk prebudil, hoci mal inak tvrdý spánok. Väzeň si zachránil život iba opakovaním Božieho mena, čo mal na čertov vraj veľmi demoralizujúci účinok. Nezachránil sa však na dlho. O dva dni neskôr bol pri pokuse o útek zastrelený hajdúchom Veselicom.

    Zostáva iba dodať, že Pavol Baračka sa radšej presťahoval do svojej kúrie v Trenčianskych Tepliciach, kde dodnes existuje známa reštaurácia „Baračka“.

    Povesť o nešťastnej láske Kataríny Szuňoghovej 

    Zaujímavé osudy ukrývajú krypty trenčianskych kostolov. Popri členoch mocného rodu Ilešháziovcov tu ležia hradní kapitáni, župní úradníci, prostí zemania,  príslušníci jezuitskej rehole i velitelia  trenčianskej posádky, ktorí zomreli ďaleko od svojej vlasti  a ich manželky, často zvučných mien.

    V krypte Piaristického kostola leží napríklad manželka baróna Pfeffershofena, rodená Plassin de Mylleyton, ktorá zomrela v roku 1708. Tu je pochovaný i generál Pott, nositeľ rádu Márie Terézie, ktorý zomrel 1. 2. 1850. Najtragickejší osud sa ale viaže k tu pochovanému telu Kataríny Szuňogovej, dcére budatínskeho hradného pána. Známa povesť hovorí, že ju dal jej otec zamurovať vo veži Budatína, pretože sa nechcela vydať za starého Jána Jakušitha, pána na Vršatci. Mala totiž tajného snúbenca, mladého grófa Františka Forgáča. Nakoniec, aby si zachránila život, privolila k svadbe s Jakušithom, ale stalo sa to čo sa dalo očakávať. Bola mu neverná s mladým Forgáčom. Keď to parohatý manžel zistil, počkal si s niekoľkými svojimi zbrojnošmi na mladého grófa a 23. januára 1647 ho zavraždil. Vražda mala veľký ohlas. Obeť totiž nebola hocikto. František Forgáč bol tekovským županom a kapitánom Tekova.

    Zdá sa, že Katarína sa nakoniec s osudom zmierila, pretože zápis v jezuitských análoch hovorí, že ju v roku 1712 pochovali v krypte kostola Sv. Františka Xaverského ako bohatú vdovu po Jánovi Jakušitovi a štedrú patrónku kostola, ktorá  dala postaviť dva rady lavíc a darovala 20 zlatých na zriadenie lekárne Ku svätému Duchu, ktorá fungovala až do druhej polovice 20. storočia. Dochovaný list Forgáčovej matky, ktorým zvoláva príbuzných na pohreb zavraždeného syna však ukazuje, že v tomto prípade nejde ani tak o povesť, ako skôr o kriminálny prípad.

    Prípad mŕtvej barónky

    Antónia de Andricky bola dcérou bohatého baróna Andrického. Zamilovala sa do mladého zemana, ktorého meno sa nedochovalo. To sa však nepáčilo jej otcovi, ktorý mal vyššie ambície a svadba jeho dcéry s nejakým „sedmoslivkárom“ do nich nezapadala. V hneve raz vyslovil osudnú vetu. „Radšej ťa chcem vidieť mŕtvu, než vydatú za takého žobráka“.

    To sa mu vzápätí promptne vyplnilo. Antonia klesla bez ducha na zem. Privolaný lekár potvrdil smrť, a tak 1. júna 1796 mali mladú grófku pochovať. Mŕtvola však mala podozrivo živú farbu a ohybné prsty. To vzbudilo isté podozrenie a pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí neverili, že dievčina je mŕtva.

     Preto starosta mesta a rektor piaristov zvolili kompromis. Mŕtvu nepochovali v krypte, ale uložili v otvorenej truhle na chodbe krypty. Keďže na druhý deň sa stav mŕtvoly nijako nezmenil, privolali murára a truhlu vloženú do pohrebného výklenku dali zamurovať. Tvár však mala stále zdravo ružovú farbu a prsty boli pohyblivé. O deň neskôr vraj fráter kostolník, ktorý chcel napísať na stenu výklenku meno pochovanej, počul hlas Antónie volajúcej o pomoc. Od strachu stratil vedomie. Mnísi, ktorí bezvedomého kostolníka našli, však z krypty nepočuli ani hlások. Považovali teda fantazírovanie kostolníka, ináč vraj veľmi bojazlivého človeka, za halucinácie a záležitosťou sa ďalej nezaoberali.

    Dnes už asi nezistíme, čo je na tejto hrôzostrašnej historke pravda a čo si vyfantazírovala ľudová predstavivosť. Lepšie však asi bude kryptu barónky Andrickej neotvárať.

    Trenčianski kati 

    Povesťami opradený je i Katov dom na Ulici Matúša Čáka. Pôvodne renesančný mestský dom zo 16. storočia bol vraj domovom trenčianskeho mestského kata. Vo vlhkom a tmavom suterénom priestore úpeli odsúdení zločinci predtým, než ruka majstra kata ukončila ich biedny život na popravisku pod hradbami mesta, neďaleko Dolnej mestskej brány, vedľa cesty vedúcej k predmestiu a Humnám. Neskôr šibenicu premiestnili ďalej od mesta, až k časti Dolný Šianec.

    Najčastejšou formou popravy bolo stínanie, alebo vešanie. V Uhorsku sa nestínalo sekerou, ani odsúdený nekládol hlavu na klát. Stínalo sa zvláštnym, dvojsečným mečom s tupým koncom. Odsúdenec kľačal, alebo sedel na stoličke. Kat popravoval buď mestským popravným mečom, alebo vlastným mečom a vtedy mu patril väčší poplatok za popravu, respektíve poplatok „za brúsenie“. Podľa písomných prameňov malo mesto Trenčín k dispozícii tri popravné meče. Dva z nich sa zachovali v zbierkach Trenčianskeho múzea.

    Mestu sa nevyhli ani tzv. bosorácke procesy a upaľovanie bosoriek. Dodnes vraj možno za veterných nocí z Katovho domu počuť žalostné kvílenie odsúdených bosoriek, čakajúcich na krutú smrť v plameňoch hranice.

    Trenčín ako slobodné kráľovské mesto s výsadami Budína a Stoličného Belehradu, ktoré mu udelil roku 1412 uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský  malo i právo meča ( v roku 1454 ho Trenčínu opäť potvrdil palatín Ján Huňady), disponovalo preto i vlastným katom.

    V druhej polovici 16. storočia pôsobil v Trenčíne ako kat istý Stanislav Chrbinský, ktorého však v roku 1596 po výsluchu právom útrpným popravili mečom za vykrádanie kostolných pokladničiek a cudzoložstvo.

    Nezvyklý pôvod mal vraj iný trenčiansky kat Pavol Sloboda. Bol totiž zeman z Ivanoviec. Po tom, čo mu rabujúci Turci v roku 1663 vypálili majetok, vyvraždili celú rodinu a zabili snúbenicu, zo zúfalstva a chudoby sa dal v Trenčíne najať na toto všeobecne opovrhované a pre zemana veľmi nevhodné remeslo. Podľa povesti si však vraj počínal veľmi zručne. Oženil sa s vdovou po svojom predchodcovi Jánovi Ostrovskom, žena a jeho jediný syn však čoskoro zomreli. Osudom prenasledovaný majster kat sa teda dal najať do vojska proti Turkom. Udatne sa vraj oháňal katovským mečom v  bitke pri Parkani v roku 1683 a smrť našiel v boji o Nové zámky o dva roky neskôr.

    Legenda o pustovníkoch Svoradovi a Beňadikovi

    Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka

     

    Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka“ od päťkostolného biskupa Maurusapol.11.stor. Ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.

    Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela,, na úžasnú skrúšenosť srdca.

    Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa.

    Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou o zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.

    Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.

    Krátko pred smrťou sa znova utiahlo do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier.

    Po smrti svojho učiteľa žil sv.Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.

    Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv.Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

    V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov:

    raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv.Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.

    Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.

  • Osobnosti mesta Trenčín

    S mestom Trenčín sú spätí mnohé významné osobnosti a činitelia, ktorí sa tu narodili, študovali, pôsobili, alebo sú v meste pochovaní.

    Významnou, legendami opradenou osobnosťou mesta, je uhorský palatín a taverník, trenčiansky župan, feudál, oligarcha a politik Matúš Čák (okolo 1260 – 18.3.1321 Trenčín ) Nekonsolidované pomery brzdili rozvoj hospodárstva i spoločnosti, neustále vojny decimovali obyvateľstvo. Čákovi táto rušná doba však umožnila žiť dlhší čas nezávisle od panovníka, získavať pocty, hodnosti a majetky. Ovládol veľkú časť Slovenska, vlastnil 30 hradov a majetky v 12 stoliciach. Od roku 1296 si za sídlo zvolil hrad v Trenčíne, kde si zriadil dvor na spôsob uhorského kráľovského dvora a počínal si ako samostatný panovník až do svojej smrti v roku 1321. Pre štúrovskú a matičnú generáciu sa stal romantickým hrdinom slovenskej minulosti a „Zem Matúšova „ prototypom slovanského kniežatstva.

    V meste pôsobilo viacero príslušníkov rodiny Štúrovcov. V evanjelickej cirkevnej škole vyučoval Samuel Štúr, otec Ľudovíta Štúra. Na evanjelickom cintoríne je pochovaná Ľudovítova matka, Anna Štúrová. V Trenčíne sa narodil jeden z Ľudovítových bratov Karol Štúr (1811-1851), evanjelický farár, literát a pedagóg. V Trenčíne je pochovaný ich najmladší brat Janko Štúr, publicista a aktívny účastník národno-obrodeneckého hnutia rokov 1848-49.


    Veľkú časť života spojil s Trenčínom aj piaristický provinciál Jozef Branecký (1882-1962). Štúdium stredovekých listín a archiválií Trenčína a okolia ho podnietilo beletristicky spracovať tieto udalosti vo forme historických románov ako sú diela : Zo starého Trenčína , Trenčín, Fráter Johannes, Keď rumy ožijú, Poklady Matúša Čáka, Trenčín - Trnava, Pribinove vŕby, Ferko a Janka, Alexander a Alexandra a ďalšie. Patrí mu osobitné miesto v prúde ľudovej literatúry medzivojnového obdobia, nielen ako literátovi, ale aj ako populizátorovi regionálnych dejín. Zaslúžil sa aj o ekonomickú spoluprácu medzi cirkvami v Trenčíne. Pochovaný je na mestskom cintoríne v Trenčíne. Pamätná tabula venovaná Jozefovi Braneckému sa nachádza na objekte č. 7 na Mierovom námestí, kde je umiestnená i jeho busta.

    Významnou, všestrannou osobnosťou mesta bol Karol Jozef Brančík (1842-1915). Od roku 1878 bol hlavným župným lekárom, od roku 1879 i lekárom trenčianskej sedrie. Ako entomológ a prírodovedec preukázal výnimočné organizačné schopnosti pri vytváraní Prírodovedeckého spolku župy Trenčianskej, ktorý vznikol v roku 1877. Patril medzi jeho zakladateľov, bol jeho prvým tajomníkom a od roku 1886 i jeho predsedom. Jeho zásluhou začal spolok vydávať Ročenky. V roku 1911 sa spolok zlúčil s Muzeálnou spoločnosťou a vzniklo Múzeum, ktorého sa stal riaditeľom. V trenčianskom parku založil v roku 1906 botanickú záhradu. Venoval sa však i archeológii, histórii a numizmatike, dirigoval vojenskú hudbu. V Trenčíne založil i korčuliarsky a tenisový oddiel. Pamätná tabuľa venovaná MUDr. Brančíkovi je na Farskej ulici 2.


    Priekopník pôvodnej slovenskej tvorby pre dychové orchestre a autor mnohých inštrumentácií známych skladieb Karol Pádivý (1908-1965) sa narodil v Dolní Cerekvi pri Jihlave. V roku 1928 sa usadil v Trenčíne. Ako organizátor hudobného života v Trenčíne, jeho okolí i v celoslovenskom meradle sa významne podieľal na povznesení ľudovej tvorivosti v oblasti dychových hudieb a organizovaní prehliadok a súťaží amatérskych dychových orchestrov a hudieb. Svoje pedagogické skúsenosti zhrnul v knihe Sborová škola. Skomponoval okolo 110 diel. V Trenčíne pracoval v Hudobnej škole a Dome kultúry a vzdelávania. Na jeho počesť sa od roku 1966 organizuje festival dychových hudieb pod názvom Pádivého Trenčín. Pamätná tabuľa tejto osobnosti je umiestnená na priečelí budovy kina Hviezda na Ulici kniežaťa Pribinu.

    Lekárnik, umelecký fotograf, publicista Ján Halaša (9.10.1893 – 12.10.1981) bol od roku 1922 spolumajiteľom lekárne K sv. Duchu v Trenčíne, neskôr po znárodnení v roku 1945 tu pracoval ako lekárnik. Od roku 1972 pracoval v Trenčianskom múzeu ako fotograf. Bol priekopníkom slovenskej turistiky a vysokohorského športu. K jeho záľubám sa radí i fotografovanie. Je hodnotený odbornou fotografickou verejnosťou ako nestor slovenskej amatérskej fotografie. Jeho fotografie mapujú región Trenčína a jeho okolie. Zachytávajú život v týchto lokalitách z etnografického pohľadu. Tvoria súčasť zbierkových fondov mnohých galérií a múzeí. Trenčianske múzeum vlastní najviac jeho fotonegatívov. Je autorom viacerých turistických sprievodcov a publikácií a mnohých vlastivedných článkov .
    Spolu s bratom Pavlom vydával humoristický časopis Kocúr. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Trenčíne.


    Na nižšom gymnáziu v Trenčíne študoval Ľudovít Starek (30.3.1803 Bratislava – 22.3.1863 Trenčín). Vyššie absolvoval v Nitre , kde potom študoval aj teológiu na bohosloveckom seminári. Po vysviacke v roku 1826 pracoval v Nitre, Žiline a od roku 1855 ako riaditeľ gymnázia a titulárny opát v Trenčíne. Venoval sa i histórii. Propagoval kult trenčianskych pustovníkov svätého Andreja-Svorada a Benedikta. Dal zrekonštruovať niektoré objekty na Skalke. Roku 1852 znovuobjavil nápis na trenčianskej hradnej skale. S jeho menom je spojené založenie župného špitála v Trenčíne a zalesnenie dovtedy holých kopcov v okolí Trenčianskeho hradu (lesopark Brezina). V Bratislave mu vydali v r. 1852 publikáciu Wegweiser in der Trentchiner Burg-Ruine und Umrisse der Geschichte der k. Freistadtund Burg Trentschin, kde zhrnul svoje poznatky o kultúrnych hodnotách a histórii Trenčína.


    Tvorba Miloša Alexandra Bazovského (1899 – 1968) je známa z mnohých kolektívnych výstav, individuálnych prehliadok, jeho diela sú súčasťou takmer všetkých galerijných expozícií približujúcich vývoj slovenského výtvarného umenia 20. storočia.
    Hoci jeho bohatá, zmysluplná tvorba i život sú spojené predovšetkým s Turcom, Liptovom, Oravou a Detvou, posledné roky – od roku 1962 prežil práve v Trenčíne. Za celoživotné dielo bol v roku 1964 menovaný národným umelcom. Jeho meno nesie galéria v Trenčíne s obsiahlou stálou expozíciou jeho diel. Zomrel 15. decembra 1968 v Trenčíne, kde je aj pochovaný.

    Prof. MUDr. Alojz Chura (11.6.1899 Bytča-Hliník – 24.7.1979 Trenčín) pracoval v trenčianskej nemocnici ako primár detského oddelenia. Patril k zakladateľom a k prvým organizátorom moderného detského lekárstva na Slovensku. Organizoval kurzy pre lekárov detských poradní, zriadil prvú stanicu materského mlieka a mnoho iných inštitúcií zaoberajúcich sa starostlivosťou o deti a mládež. Vydal okolo 50 prác, zameraných na pediatrickú prevenciu a boj proti infekčným detským chorobám. Pamätníček Prof. MUDr. Churu sa nachádza v Nemocnici s poliklinikou, pred vchodom do Detského pavilónu a na Mierovom námestí č. 3.

  • TRENCIANSKY HRAD
  •        

           

         

                  

          


  • Katov dom

        

                        

        






    Štúrovo námestie

        

        

        


        

    Turistika

     

    Lesopark Brezina

    Objekt lesoparku Brezina je juhozápadným výbežkom Strážovských vrchov, zabiehajúci až do intravilánu mesta Trenčín.

    Historický vývoj tejto lokality je spojený s vývojom Trenčianskeho hradu z najstaršieho obdobia trenčianskeho panstva. Časť dnešného lesoparku Brezina bola ešte v 19. storočí holým kopcom. Pásli sa na ňom kozy, preto sa najvyšší bod masívu dodnes nazýva Kozí vrch. Trenčiansky archivár, objaviteľ rímskeho nápisu na hradnej skale, katolícky farár Ľudovít Bonaventúra Stárek (1803 – 1863), koncom 19. storočia začal územie systematicky zalesňovať. Prvými stromami, ktoré sa tu konečne uchytili, boli brezy, odtiaľ bol odvodený i názov  Brezina.

    Lesopark má dnes rozlohu 212,68 ha. Drevinovú skladbu tvoria buk, hrab, javor, brest, smrek, borovica a smrekovec. Lesný komplex v tesnej blízkosti centra mesta je vzácnosťou najmä tým, že poskytuje obyvateľom mesta ideálne podmienky na psychickú a fyzickú relaxáciu.

    Náučný chodník Vznik a vývoj lesa

    Bol dokončený na jar v roku 1989. Bol  inovovaný v rokoch 1999 – 2000 a pretvorený do súčasnej podoby. Jeho dĺžka je 1500 m, od vodojemu ponad Dušovou dolinou až po hromadné hroby (memento). Prevýšenie je 50 m. Na 12 informačných tabuliach sú návštevníkom poskytnuté informácie o všetkom, čo sa týka lesoparku. Prístup k náučnému chodníku je možný zo sídliska JUH alebo od hotela Brezina.

    Náučný chodník SEVER

    Meria 1410 m. 7 stanovíšť ponúka krátky exkurz do dávnej i nedávnej histórie Breziny a oboznámenie sa s druhmi pôdy a menami rastlín, ktoré v lesoparku rastú. Prevýšenie je 43 metrov.

    Kyslíková dráha

    Dĺžka dráhy je 5 km. Z čerešňového sadu pokračuje za pamätník umučených, smer hotel, Zábranie, Dušová dolina, dynamitka, ponad sídlisko JUH späť do čerešňového sadu. Slúži pre rekreačných i výkonnostných športovcov. Prevýšenie je 100 m.

    Mapa lesoparku

    Biele Karpaty

    Hlavný hrebeň sa tiahne zväčša po Slovensko-moravských hraniciach. Od Skalice po Vlársky priesmyk meria vyše 100 km. V širšom okolí Trenčína sú predovšetkým tieto časti:

    • Javorinská hornatina s najvyšším vrcholom pohoria (Veľká Javorina 970 m),
    • Bešiny (628 m),
    • Lopenícka hornatina (Veľký Lopeník),
    • Súčanská vrchovina (Chabová 731 m) a
    • Bošácke bralá (Bradlová 733 m).

    Klimaticky patrí do mierne teplej, vrcholové časti do chladnej oblasti. Najväčšiu časť lesných komponentov tvoria v nižších oblastiach dubovo-hrabové lesy, vo vyšších polohách je bukový porast. Významným fenoménom pohoria sú lúčne spoločenstvá s bohatým výskytom druhov z čeľade vstavačovitých. Nachádzajú sa tu vzácne druhy rastlín a živočíchov.

    V roku 1979 bola vyhlásená chránená krajinná oblasť Biele Karpaty, s výmerou 43 519 ha. Osobitý pôvab v krajinnom obraze dotvára kopaničiarske osídlenie s prvkami ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií.

    Odporúčané turistické trasy

     

    Trasa Značka Čas
    Trenčín – Drietoma červená 3,00 h
    Zlatovce – Machnáč zelená 3,00 h
    Zlatovce – Horná Súča žltá 3,00 h
    Zlatovce – Hrabovka – Horná Súča modrá 3,30 h

    Považský Inovec

    Patrí do Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Tiahne sa poludníkovým smerom popri Váhu od Jastrabského sedla po mesto Hlohovec. Pohorie zaberá asi 600 km2. Delí sa na 4 podcelky – Vysoký Inovec s najvyšším vrchom pohoria (Inovec 1042 m), Nízky Inovec (Bezovec 743 m), Inovecké predhorie a Krahulčie vrchy (Marhát 749 m). Pre turistické ciele je atraktívna predovšetkým severná a stredná časť s možnosťami pre letnú i zimnú turistiku.

    Klimaticky patrí s výnimkou vrcholových častí do mierne teplej oblasti. Vyskytujú sa tu mnohé minerálne pramene miestneho významu. Najrozšírenejšie sú dubovo-hrabové lesy a porasty bučín. Odolné kremence, vápence a dolomity vystupujú nad okolie ako výrazné skalné steny a stupne (napr. okolie Beckova). Lesná hornatá krajina je charakteristická rozsiahlymi plochami stepi až lesostepi, s vidieckou sídelnou štruktúrou, s prevahou lesohospodárskej, poľnohospodárskej a rekreačnej funkcie.

    Odporúčané turistické trasy

    Veľmi obľúbený je výstup na Inovec (1042 m). Bukové lesy miestami prerušované dubovo-hrabovými,  siahajú až po vrcholovú pyramídu. V najvyšších miestach sú vysadené smrečiny. Vrcholová kóta neposkytuje výhľad, je však možný z blízkeho Palúcha (1001 m) a z hornej časti lyžiarskej lúky. Za pekného počasia je (smer sever) Vršatecké bradlá, Vápeč a Baske. Vo výške 840 m stojí turistická chata.

    Prístup

    • zo severu, z obce Mníchova Lehota – železničná stanica – červená značka.

    Strážovské vrchy

    Zaraďujeme ich do Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Na juh od Trenčína v Jastrabskom sedle sa napájajú na Považský Inovec, na východe vo Fačkovskom sedle na Malú Fatru, na severe v Sedle nad osadou Briestenné na Súľovské vrchy. Pohorie zaberá viac ako 900 km2.

    Klimaticky patrí pohorie do mierne teplej, vrcholové časti do chladnej oblasti. Najväčšiu plochu zaberajú bučiny, v južnej časti dubiny. Delí sa na 4 podcelky a 22 častí. V širšom okolí Trenčína sa nachádzajú: Teplická vrchovina (Slapský vrch 798 m), Basky (Baske 955 m), Ostrý (Ostrý vrch 768 m). Hlavnú časť pohoria tvoria vápence, dolomity a slienité vápence. Pohorie je štrukturálne pestré. Táto rozmanitosť spôsobila vznik neopakovateľných tvarov vrcholov.

    Odporúčané turistické trasy:

     

    Trasa Značka Čas
    Trenčín – Kubra – Trenčianske Teplice červená 4,45 h
    Kubra – Sedlo Lúčky žltá 2,30 h
    Soblahov – Chata pod Ostrým vrchom – Trenčín modrá 4,45 h

     

     

     

     














































     

    Komentáře

    Přidat komentář

    Přehled komentářů

    super

    (petrik, 27. 7. 2007 14:05)

    tak to je teda super članek fakt huste